Ako žiť kresťanský život - Starý človek - nový človek

Milí poslucháči, vítame vás pri počúvaní relácie Dobrá novina, ktorú pre vás pripravil Pavel Steiger a kolektív spolupracovníkov. Dnes budeme spoločne hľadať odpovede na ďalšie otázky "Ako žiť kresťanský život". Pripomeňme si stručne, čo sme si v minulých častiach povedali. Nestačí o Bohu len vedieť a rozprávať. Pokým náš život neprejde radikálnou transformáciou, ide len o pasívne znalosti, ktoré nás môžu priviesť do záhuby. Nedajte len na svoje zážitky či pocity, dôverujte svojmu Spasiteľovi, Pánu Ježišovi Kristovi. Evanjelizácia nie je o tom, koľko oslovených za sebou zanecháme, ale koľko je tých, ktorí prídu do cieľa. Pozorne počúvajte nasledovné varovné slová:

… že hoci poznali Boha, neoslavovali Ho ako Boha a neďakovali Mu, ale v mudrovaní upadli do prevrátenosti a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. (list Rímskym 1 : 21)

Naše nedostatky najlepšie vidia druhí a tiež nás posudzujú omnoho prísnejším metrom. Musíme byť vďační Bohu, Písmu i všetkým kresťanom, ktorí nám ukazujú naše nedostatky a nenechávajú nás na pokoji. K tomu nám majú dopomáhať modlitby a neustále vedomie Božej prítomnosti v našom živote.

Z minulých relácií vyplynulo, že Boh má s ľudstvom i každým jednotlivcom určitý zámer, určitý plán a všetci, či už vedome, alebo nevedome naplňujeme Jeho zámer. Povedali sme si, že to, čo Boh vo večnosti vo svojom neprístupnom svetle zvrchovane nadekrétoval, pre to sa človek sám v časopriestore ľudskej histórie slobodne a sám rozhodne. Viem, že nejaký časopriestor znie trochu zvláštne a vymedzenie hraníc slobodnej vôle človeka je nad naše chápanie. Pochopiť Boží rozmer nie je ľahké ani pre veriaceho človeka, nieto ešte pre neveriaceho, ale v tejto chvíli sa uspokojme s tvrdením, že práve tu nastupuje viera. Biblia neustále zdôrazňuje koncepciu Božieho zámeru a zvrchovanosti, ale telesný človek ju nechápe a často tvrdí, že biblia si protirečí. V čase a priestore, čiže v ľudskej histórii, sa myšlienky Písma môžu zdať nelogické, ale vo večnosti, v neprístupnom svetle, kde prebýva Boh, nie je nič ponechané náhode. Biblia si nemôže v absolútnom prostredí protirečiť a práve absolútne prostredie, okolnosti a kontext je Božie neprístupné svetlo, ktoré stojí mimo dejín, čiže mimo času, priestoru a hmoty. Aby Boh ľudské tápanie uľahčil, dal všetkým ľuďom svedomie a rozum k premýšľaniu. V liste Rímskym čítame:

… Lebo čo je neviditeľné z Neho, Jeho večná moc a božskosť, to od stvorenia sveta rozjímaním môžu pozorovať z Jeho diel, takže nemajú ospravedlnenie. (list Rímskym 1:20)

Ľudia, ktorí uplatňujú len vlastnú vôľu, žijú podľa svojich pravidiel, podľa svojho zákona, nemajú pred Bohom výhovorku. Kto teda môže zdediť Božie kráľovstvo? Už si snáď uvedomujeme, že v takomto svetle nemôže obstáť nikto! Ani jeden človek vo svojej vlastnej sile nie je bez hriechu a viny. Ja k nim patrím medzi prvými. Všetci sme bez Pána Ježiša Krista stratení. Pred Neho prichádzame s prázdnou náručou, nemáme Mu čo ponúknuť. Predstupujeme ako žobráci, nahí a bezmocní, bez akéhokoľvek vlastníctva, okrem duchovnej biedy. Pred Bohom stojíme pokorení a zlomení. Ak ani po tomto stretnutí so živým Bohom neučiníme pokánie (čo znamená odvrátenie sa od starého života, odvrátenie sa od smilstva, cudzoložstva, modlárstva, nemravnosti, homosexuality, kradnutia, klamania, lakomstva, opilstva a rúhania), potom s najväčšou pravdepodobnosťou máme iba intelektuálnu znalosť o Bohu, sme len nábožensky založení ľudia, máme srdce obrastené tukom a nechápeme Božie slovo. Niektorých delí od spasenia len o čosi viac ako 30 centimetrov, to je vzdialenosť medzi našou mysľou a srdcom. Ale ani tých 30 centimetrov bez Božieho zásahu neprekonáme. Pokým nedostaneme nové mäsité srdce, Boží Duch v nás nie je. Prečo to tak zdôrazňujem?

Pretože je medzi veriacimi ľuďmi mnoho takých, ktorí sa za kresťanov považujú, ale žijú rovnako ako svet. Povinnosťou znovuzrodeného kresťana je upozorniť na podobné nebezpečenstvo. Nemôžeme byť ľahostajní jedni k druhým. Situácia je rovnako nesmierne vážna pre neveriacich i mnohých kresťanov. Ak tvoje srdce túži po dobrote a spravodlivosti, tak budeš poslušný. Poslušnosť Bohu znamená, že premýšľaš správne a keď otvoríš svoje ústa, vyjdú z nich spravodlivé slová. Potom konáš správne, činíš dobré skutky a žiješ spravodlivo. Budeš láskavý a nebudeš zlo odplácať zlom, ani rovnakou mincou. Za to ťa neveriaci svet nebude chváliť, mnohí ťa budú dokonca nenávidieť a prenasledovať, alebo aspoň posmievať.

… Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú (Matúš 5:44)

Nie je ľahké milovať blížneho, nieto ešte svojho nepriateľa. Ak si spravodlivý, budeš milovať aj tých, ktorí ti strpčujú život. To sa ľahko hovorí, ale ťažšie žije. Takej láske sa stále učím a trénujem sa napriek svojej prirodzenosti. Všetky zásady kresťanského správania vrcholia v nasledovnom verši, ktorý určite nikto nesplní:

… Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec. (Matúš 5:48)

To neznamená, že dosiahneme Božiu dokonalosť. Tento verš nám hovorí, že sa Mu máme v dokonalosti stále približovať a tomuto procesu hovoríme posväcovanie. Hriešne myšlienky, hriešne činy, neusmrcujeme len vlastnou vôľou, ale Božou mocou, Svätým Duchom, pretože On je Boh. Posväcovanie, čiže spravodlivé, správne správanie je ustavičný, nikdy nekončiaci vzostup. Ježiš tiež hovorí, že kto je synom Jeho kráľovstva, ten bude správne uctievať Boha. Nebude nápadne svätuškáriť a vystavovať svoju dokonalosť na obdiv svetu:

… Varujte sa prejavovať zbožnosť pred ľuďmi preto, aby vás videli; inak nemáte odplatu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Preto keď dávaš almužnu, netrúb pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a na uliciach, aby ich ľudia oslavovali. Veru vám hovorím: Majú svoju odmenu! Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavica, čo robí tvoja pravica, aby tvoja almužna zostala v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe. Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli; veru vám hovorím: Majú svoju odmenu. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe. A keď sa modlíte, nehovorte mnoho ako pohania, ktorí sa domnievajú, že pre svoju mnohovravnosť budú vyslyšaní. Nebuďte im teda podobní! Veď Boh, váš Otec, vie, čo potrebujete, skôr, ako Ho prosíte. (Matúš 6:1-8)

Aj tu vidíme, že keď Boh hovorí: "Nebuďte im podobní!" skúma predovšetkým naše srdce a nastavuje nám zrkadlo. Väčšine ľudí sa Božie podmienky spasenia nepáčia, pretože si vôbec nevšímajú ich zásluhy. Nemajú nič, čím by si mohli spasenie zaslúžiť. Na druhej strane nábožensky založení ľudia sa tlačia do Božích záchranných člnov so svojou svetskou záťažou. Zvyčajne vláčia štyri ťažké batožiny:

1. svetskosť (čiže pýcha)

2. telesnosť (čiže hriešne návyky)

3. sebestačnosť (čiže majetok)

4. vlastné názory (čiže neposlušnosť)

V podstate hovoria: "Ježišu, Tvoje kráľovstvo sa mi páči. Chcem pokoj, šťastie a záchranu, ktorú dávaš kresťanom, ani ja nechcem ísť do pekla. Prichádzam k Tebe, pretože Ťa potrebujem." Vidíte, kde sa skrýva problém? Prirodzený alebo nábožensky založený človek chce istotu, nie Boha. Človek, ktorý nie je po stretnutí s Bohom radikálne zmenený, zostáva starým, nezmeneným človekom. Naďalej drží v ruke všetky svoje tromfy. Nič neodložil. Chce len ku svojej batožine pridať záchranný čln. Čo keby ho nečakane potreboval? Taký človek nechápe, že Boh zachraňuje holý život stroskotanca. Aby sa mohol chytiť záchranného kolesa, musí pustiť všetko, čo ho ťahá ku dnu. Aj keď sme pochopili, že k Bohu prichádzame s prázdnymi rukami a nahí, to neznamená, že sa zbavíme všetkého čo máme, odídeme meditovať preč, ďaleko od ľudí a budeme čakať na Božie znamenie alebo zjavenie. Znovu by sme brali spasenie do vlastných rúk. Starostlivo skúmajme svoje hodnoty. Kto je v našom živote na prvom mieste? Väčšinou najviac milujeme manžela, manželku, deti a rodičov. Áno, máme milovať svoje manželky, manželov, deti a blížnych, ale ani oni nesmú byť prekážkou v našom vzťahu k Bohu:

… Kto miluje otca alebo matku väčšmi ako mňa, nie je ma hoden, a kto miluje syna alebo dcéru väčšmi ako mňa, nie ja ma hoden. (Matúš 10:37)

Za rodinu dosaďte kohokoľvek a čokoľvek a ak je to pre vás dôležitejšie ako Pán Ježiš, a to zistíte veľmi ľahko, keď si siahnete do svedomia, potom vás Ježiš Kristus usvedčí, že nemusíte byť Jeho a nezachráni vás ani pravidelná účasť na bohoslužbách.