Ako žiť kresťanský život? - Cirkvi a majetok

Milí poslucháči, vítame vás pri počúvaní relácie Dobrá novina, ktorú pre vás pripravuje Pavel Steiger a kolektív spolupracovníkov.

V minulých reláciách sme hovorili na tému ľudskej sebestačnosti a aký by mal mať kresťan postoj k majetku a peniazom. Tiež sme si povedali, že ani kresťania, cirkvi a misijné spoločnosti sa nezaobídu bez finančných prostriedkov. Zborová práca, evanjelizačná služba a dokonca aj toto rozhlasové vysielanie stojí peniaze. Bez technického vybavenia, zamestnancov, autorov a ich energie, ktorú príprave venujú, bez vysielačov a všetkým čo s tým súvisí, bez obetavých darcov, dobrovoľníkov a sponzorov sa nikto nezaobíde. Rozpočty väčších zborov a cirkví sa pohybujú v miliónoch korún či dolárov. Peniaze sú nutné aj vo svete kresťanov. Dnes sa teda pozrieme na vzťah cirkvi k majetku.

Neveriaci často vytýkajú cirkvám, že im ide predovšetkým o majetok a moc. Také výčitky nie sú neopodstatnené. Je smutné, že niektoré cirkvi a kresťania nezaobchádzajú so zverenými prostriedkami práve najmúdrejšie. Nemali by sme zabúdať, že cirkev je tu hlavne preto, aby slúžila Bohu a tým, ktorí k Bohu prichádzajú a nie naopak. Teraz budem hovoriť zo svojich skúseností z Ameriky, kde je oddelená od štátu, čiže nedostáva od štátu žiadne dotácie. Štát umožňuje kresťanom daňový odpočet, podobne ako ostatným darcom na akýkoľvek iný dobročinný účel. Uvediem niekoľko praktických skúseností zo Spojených štátov, pretože aj u nás sa začínajú objavovať podobné trendy a s nimi spojené chyby v hospodárení s prostriedkami, ktoré sú zhromažďované z najrôznejších zbierok a darov. Začnime bežným príkladom. Túžba každého väčšieho spoločenstva kresťanov je mať vlastnú budovu. U nás je situácia o niečo zložitejšia, ale začnime tým, že každá budova potrebuje stavebný pozemok. Ten musí byť dostatočne veľký, aby sa naň zmestil zamýšľaný projekt. V pragmatickej Amerike sa zborové stavebníctvo vykonáva nasledovným spôsobom. Najskôr sa postaví viacúčelová budova, ktorá v týždni zvyčajne slúži ako akési centrum zborového života a kancelárske zázemie. Prvá budova sa najviac podobá telocvični. V auditóriu sú namiesto lavíc stoličky, ktoré sú cez týždeň uložené v príslušnej miestnosti a nanosia sa až na nedeľné bohoslužby. Keď sa zboru darí a členská základňa rastie, nastáva druhá fáza - stavba modlitebne. Tá sa využíva predovšetkým v nedeľu a cez týždeň na modlitebné zhromaždenia. Zbor má sálu, ktorá môže byť využívaná aj na koncerty a konferencie. Zbor, ktorý zdolal bez úhony druhú fázu, prichádza s ďalším stavebným projektom. Ak ide o zbor mladých, kde je veľa detí, zvyčajne sa stavia škola. Mnoho rodičov, nie iba veriacich, dáva prednosť súkromným cirkevným školám. Väčšina zborov začína s predškolskou výchovou a pokračuje základnou a strednou školou. Taká služba nie je zadarmo, ale samotné školné nikdy nezabezpečí dostatok finančných prostriedkov.

Zbory vždy nedisponujú potrebným počtom študentov, preto musia školstvo dotovať zo zborového rozpočtu. Nie všetci sú však ochotní školné dotovať a tu nastávajú prvé problémy. Ďalšou finančnou krízou pre zbor môže byť v oblasti poskytovanie starostlivosti o ubytovanie pre starších občanov. Veľké denominácie takýto projekt ešte zvládnu, ale menšie zbory a cirkvi zlyhali. Prevádzkovať vzdelávanie a domovy pre seniorov je veľmi nákladná záležitosť nielen pre cirkev, ale aj pre štát. Práve v tejto oblasti kresťanských služieb sa často stáva, že zbory a cirkvi precenia svoje finančné možnosti. Najmä veľké denominácie považujú za prestížnu záležitosť mať svoje vlastné semináre a vysoké školy. To, že budeme mať viditeľné miesto v spoločnosti ešte neznamená, že sa Bohu budú naše snahy pozdávať. Kresťania sú často presvedčení, že šľachetné činnosti musí Pán Boh požehnať a tak sa často vydávajú z cesty viery na cestu finančného hazardu. Pokým sa takáto služba financuje predovšetkým pomocou bankových pôžičiek, potom takáto situácia nesvedčí o múdrosti cirkevného vedenia. Pokým zbor nemá dostatočné finančné prostriedky, mal by sa viac modliť, obetavejšie dávať a radšej vyčkať na vhodnú dobu, než sa prenáhliť. Často sme svedkami toho, že Boh takú trpezlivosť a poslušnosť odmení nečakaným spôsobom. Podobné ľudské snaženie ani najrôznejšie aktivity, nemusia priviesť do Božieho kráľovstva ani o jednu dušu naviac. Nespoliehajme sa na naše metódy a programy, nechajme sa viesť Božím slovom a Duchom. Najrôznejšie kresťanské služby pre verejnosť môžu byť chvályhodný čin, ale len pokým sú finančne dobre zabezpečené. Božie slovo nás nabáda k obozretnosti:

…Lebo keď niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nezasadne a nespočíta náklad, či má z čoho dostavať? Aby sa mu potom, keď položí základ, a nemohol dostavať, nezačali posmievať všetci, ktorí to vidia. (Lukáš 14:28-29)

Aké múdre sú Božie slová :

…Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. (list Rímskym 13:8)

Kresťania a cirkvi majú žiť bez dlhov, ale majú byť usilovní, pracovití a štedrí v oblasti lásky a služby blížnym. Nie je nič zlé na tom, keď zbory alebo cirkvi vlastnia budovy, modlitebne, školy, nemocnice, detské domovy, domovy pre seniorov a biblické semináre, ale len vtedy, keď majú dostatočné finančné prostriedky na ich prevádzku. Chyby vo vzťahu k majetku majú ďalekosiahle následky a nie je nič horšie ako keď zbor alebo denominácia príde o zadĺžený majetok bankovou exekúciou. Cirkvi nemôžu projektovať svoje príjmy tak ako svet podnikania a biznisu. Cirkev je nezárobková organizácia, ktorá spravuje zverené prostriedky predovšetkým pre slávu Božiu a službu blížnemu - nie bankám a veriteľom. Inak namiesto Božieho požehnania spadnú do pasce - závislosti na štáte, bankách a svetských inštitúciách. A banky radi požičajú, hlavne keď zbory majú hodnotné majetkové záruky a ručiteľov. Finančné prostriedky v zadĺžených zboroch, ktoré veriaci odovzdávajú ako svoje dary na Božie dielo, potom len prejdú účtovníctvom a skončia v rukách bankárov. Mnoho veriacich práve preto opúšťa megacirkvi a zakladajú malé, nezávislé a nemajetné zbory a minizbory, ktoré majú malé alebo nulové výdavky spojené so správou majetku. A tak ešte raz: Pokým chce cirkev čokoľvek vlastniť alebo postaviť, ak chce slúžiť alebo poskytovať najrôznejšie sociálne a vzdelávacie programy, musí na to mať. Naplňujme zákon a s dôverou odovzdajme do Božej milostivej starostlivosti celý svoj život a myslenie. Jedinou cestou v súlade s Božou vôľou je, odložiť vlastnú sebestačnosť, či už ako jednotlivci alebo ako cirkvi. To je tá úzka cesta, cesta Božia, o ktorej hovoria aj nasledovné verše:

…Každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, podobný bude múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. A prišiel príval, privalili sa rieky, strhli sa vetry, oborili sa na ten dom, ale nepadol, lebo bol na skale založený. (Matúš 7:24-25)

Ale Pán Ježiš, popisuje tiež tých, ktorí idú širokou cestou, ktorí stavajú vlastnými silami:

…A každý, kto počúva tieto slová a neplní ich, podobný bude mužovi- bláznovi, ktorý si postavil dom na piesku. A prišiel príval, privalili sa rieky, strhli sa vetry, narazili na ten dom i padol a jeho pád bol veľký. (Matúš 7:26-27)

Na piesku sa dá ľudským úsilím postaviť aj babylonská vež, ktorá ďaleko prevyšuje na skale vybudovaný domček. Ale lepší je chudobný prístrešok na Skale, na Pánovi Ježišovi Kristovi, než veľkolepú stavbu na piesku, postavený na človeku a ľudskom snažení. Dnešný svet oceňuje a vyučuje zdravé sebavedomie, sebadôveru a sebalásku. Takýto postoj vedie k pochybnostiam o Božích cestách. Pokým nezačneme pochybovať o vlastnej múdrosti a neprestaneme sa spoliehať na vlastné schopnosti, nie sme použiteľní pre Božie dielo. Prijímame vierou Božie rady a napomenutia, alebo ideme cestou sebestačnej svojvôle? Sme múdri alebo blázniví stavitelia? Začínate vidieť svoj vlastný svet cez optiku Božieho slova alebo cez optiku tohto sveta?

Priatelia, skúmajme sami seba, aj to, akou cestou ideme.