Kázanie na hore - Biblický kontext

Milí poslucháči, vítame vás pri počúvaní relácie Dobrá novina, ktorú pre vás pripravuje Pavel Steiger a kolektív spolupracovníkov.

Naša téma má pracovný názov: Ako žiť kresťanský život? Dúfam, že sme sa v minulých reláciách naučili rozlišovať medzi spasiteľnou vierou a náboženským snažením. Dnes sa posunieme trochu ďalej. Poďme a preštudujme si základy učenia Pána Ježiša Krista. Pozrime sa ako hovoril k zástupom pred 2000 rokmi na hore nad Genezaretským jazerom:

…Keď (Ježiš) videl zástupy, vystúpil na vrch, a keď si sadol, pristúpili k Nemu Jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich: Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu. Blahoslavení krotkí, lebo oni dedičmi zeme budú. Blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti, lebo oni nasýtení budú. Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dôjdu. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia. Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj, lebo synmi Božími oni budú sa volať. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Blahoslavení ste, keď vás pre mňa hanobia a hovoria o vás zlé; radujte a veseľte sa, pretože vaša odmena hojná je v nebesiach; veď tak prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami. (Matúš 5:1-12)

Zástupy, ktoré Ježiša počúvali, sa museli pýtať - o čom to hovorí? Jeho úvodné slová o blaženosti sú tak paradoxné v porovnaní s merítkom sveta. Ako sa môže radovať ten, kto plače a narieka, kto lačnie a žízni po spravodlivosti, kto je prenasledovaný, hanobený a ohováraný? Taká situácia prináša skôr nešťastie a utrpenie. O čom to Ježiš hovorí? Ako môžu byť šťastní chudobní v duchu, krotkí, milosrdní, čistého srdca a tvoriaci pokoj? Veď svet opisuje šťastie a úspech ako pravý opak: Šťastný je ten, kto sa dokáže presadiť, kto je silnejší, schopnejší, kto dokáže vyhodiť druhého zo sedla a posadiť sa na jeho miesto, kto získa to, čo chce, kedy chce, kde chce a ako chce. Ako môže niekto nazývať každodenný boj a utrpenie blaženosťou? Šťastie nie je chudoba ducha či majetku. Šťastie je zhromažďovať, vlastniť a ovládať. Šťastní sú bohatí, významní a slávni, šťastní sú úspešní a mocní… Predstava o šťastí je podmienená možnosťou robiť si čo chceme a čo si zmyslíme. Ježišovo kázanie sa vôbec nezlučuje s obrazom tohto sveta. Účelom Ježišovho kázania bolo ukázať učeníkom ako žiť spravodlivý, čiže správny život. Ježiš v troch kapitolách Matúšovho evanjelia, v piatej, šiestej a siedmej, hovorí o tom, akým životným štýlom máme žiť, aby sme boli skutočne šťastní a mali pokoj s Bohom. K porozumeniu Ježišovho kázania na hore, /čo je určite najvýznamnejšie kázanie, aké kedy bolo kázané/, je nutné, aby sme pochopili kontext a okolnosti, ktoré s kázaním na hore súvisia. Pozrime sa spoločne na biblické, svetské, politické a náboženské súvislosti, ktoré Ježišovo kázanie na hore sprevádzali. Najskôr biblický kontext: Boh v každej dobe odhaľuje svoju pravdu postupne. V piatej kapitole Matúšovho evanjelia sa pred nami objavujú veľké a prevratné zmeny. Pozrime sa ako končí Starý zákon? V Malachiášovi čítame:

…On obráti srdce otcov k synom a srdce synov k otcom, aby som neprišiel a neuvalil na zem kliatbu. (Malachiáš 3:24)

Starý zákon končí zasľúbením, že obráti srdcia synov a otcov. Nový zákon, Ježišovo kázanie na hore, práve o tejto veľkej zmene hovorí. Blažený, šťastný, vyrovnaný, pokojný, mierny, rozvážny sa po grécky povie makarios. Toto slovo pochádza zo slova makar, čo síce znamená šťastný, ale nie v obvyklom slova zmysle. My sme šťastní alebo nešťastní podľa okolností. Negatívne okolnosti nás rozladia, pozitívne povzbudia. Biblické makar sa nachádza mimo okolností. Je to vyrovnané šťastie, ktoré nie je ovplyvnené vonkajšími podmienkami, ale vychádza priamo z Kristovej prítomnosti v našom živote. Napríklad Homér popisuje gréckych bohov, ktorí sú makarioi, blažení sami v sebe, takže ich vnútorné šťastie nemôže byť ovplyvnené akýmkoľvek svetským, pozitívnym alebo negatívnym dianím. Makarios je vnútorná vyrovnanosť a radosť, ktorá naplňuje všetky túžby ľudského srdca prostredníctvom viery. Svetské šťastie je vrtkavé, pretože je podmienené premenlivými životnými pomermi. Okolnosti môžu šťastie dať, ale tiež vziať. Kresťanove šťastie, makarios, je nedotknuteľné, nenapadnuteľné a nezničiteľné. Pozrime sa na Pavlovo trápenie a predsa bol makarios.

…Aby som sa pre neobyčajnosť zjavení príliš nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. Tri razy som prosil Pána, aby ho odstránil odo mňa, ale riekol mi: Dosť ti je moja milosť!; lebo moja moc sa dokonáva v slabosti. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný. (2. list Korintským 12:7-10)

Pavlove šťastie spočívalo v nadprirodzenej sile, ktorá bola umocňovaná ostňom satanovho anjela. Uveďme si ďalší príklad. Keď Ježiš hovoril o svojom odchode, povedal, že radosť, ktorú máme, nám nikto nemôže vziať:

…Tak aj vy teraz máte zármutok, ale zase vás uvidím, a srdce bude sa vám radovať, a nik vám nevezme vašu radosť. (Ján 16:22)

Kresťanova radosť nie je závislá na okolnostiach a na tom, čo sa deje okolo nás. Je závislá na Bohu. Už sme čítali, ako Boh odpovedal Pavlovi, ktorý Boha prosil, aby ho zbavil nepríjemnej okolnosti v telesnej oblasti. Boh mu odpovedal: Dosť ti je moja milosť! Výkričník. To je makarios nad makarios. Také Božie prehlásenie, taká radosť sa dotýka doslova a do písmena podstaty našej existencie. Čo môže byť radostnejšie? Uznajte!

Nikdy nepochopíme nekonečnosť pokoja, vyrovnanosti a šťastia v trojjedinej Božej mysli. Božie vlastnosti bez hraníc sú mimo nášho obmedzeného a konečného chápania. Či už je Božie šťastie, makarios, akokoľvek mimo naše chápanie, jedno určite pochopíme. Spoluúčasť na tomto vrcholne neporušiteľnom šťastí môžu mať len tí z vyvolených, ktorí sú ukrytí v Ježišovi Kristovi, našom Bohu a Pánovi! Mimo nášho Pána žiadna skutočná blaženosť nebola, nie je a nebude! Peter nás ubezpečuje, že my, ktorí sme v Kristovi určite budeme účastníkmi Božej prirodzenosti:

…obdarujúc nás vzácnymi a veľkými zasľúbeniami, aby sme nimi mali účasť na božskej prirodzenosti a ušli porušeniu, ktoré je vo svete pre žiadostivosť (2. list Petra 1:4)

Podstatou našej trvalej blaženosti je božská prirodzenosť; podstatou pominuteľnej blaženosti sveta je ľudská túžba. Naša blaženosť je objektívny Boh; šťastie sveta je subjektívna a pominuteľná potreba alebo túžba.

Kresťan je v prvom rade blažený, pretože spoznal pokoj s Bohom a preto môže byť šťastný. Šťastný človek je blažený v srdci. Šťastný človek nemusí navonok hopkať a skackať, šťastný človek prežíva blaženosť vo svojom vnútri. Telesný človek môže byť spokojný sám so sebou, môže byť spokojný s tým, čo v živote dosiahol, ale vnútornú blaženosť a Boží pokoj nepozná. Duchovné šťastie zasahuje hlbiny srdca, telesné šťastie oblažuje len povrch. Na svete je mnoho povrchného šťastia, ktoré nedosiahne ani milimeter pod kožu. Skutočnej blaženosti je však ako šafranu. Boží pokoj môže kresťan prežívať aj v koncentračnom tábore. V prvých dvanástich veršoch svojho kázania na hore Ježiš použil slovo blažený deväťkrát. Tento vodopád blaženosti a šťastia Ježiš zakončil slovami: Radujte sa a plesajte!

Svet vyznáva úplne iné hodnoty a ciele. Svet túži po blahobyte a bezstarostnosti. Božia blaženosť vychádza z úplného opaku. Mimo nášho Pána Ježiša Krista naozaj žiadne blaho, žiadne permanentné makarios nie je! Ani Ježišovo kázanie na hore nemá tým, ktorí sa nachádzajú mimo Krista, čo ponúknuť. Mimo Krista nikto nemôže pochopiť ani uchopiť ponúkané šťastie, pretože svet vidí blaženosť opísanú v kázaní na hore ako úplné bláznovstvo. Kto však pozná Pána Ježiša Krista, kto je v Ňom ukrytý, ten je podľa zasľúbenia vierou účastný Božej prirodzenosti. Je obdarovaný pokojom, blaženosťou, spokojnosťou, šťastím, skrátka makariom, ktorý je základným prvkom božskej povahy.