Kázanie na hore - Matúš 5:1-2

Milí poslucháči, vítame vás pri počúvaní cyklu Dobrá novina, ktorý pre vás pripravuje Pavel Steiger a spolupracovníci.

Spoločne študujeme ako žiť kresťanský život. V minulých častiach sme skúmali najrôznejšie súvislosti: biblické, svetské, politické a náboženské, do ktorých zasadzujeme kázanie Pána Ježiša na hore. Dnes sa spoločne pozrieme na prvé verše 5. kapitoly Matúša:

… Keď (Ježiš) videl zástupy, vystúpil na vrch, a keď si sadol, pristúpili k Nemu Jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich. (Matúš 5:1-2)

Každé zhromaždenie ľudí má nejaké fyzické a duchovné potreby. Odkiaľ boli poslucháči Ježišovho kázania? Boli zovšadiaľ. Zo severu, juhu, východu i západu. V tej dobe už Ježiš nebol niekto bezvýznamný a neznámy. Práve naopak. Čítame:

… Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, kázal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval všetky neduhy a všelijaké choroby v ľude. (Matúš 4:23)

Davy sa za Pánom Ježišom hrnuli. Chorí, posadnutí, farizeji, sadúceji, essejci, zelóti, prostitútky, učení i negramotní, bohatí i žobráci, zdraví i nemocní, skeptici i zvedavci, všetci, bez ohľadu na ktorom stupni spoločenského rebríčka stáli. Ježiša sa v prítomnosti davu zmocňoval súcit a podľa toho jednal. Jedných nakŕmil, druhých uzdravil, ďalším ukázal cestu zo zahynutia, alebo za nich prosil u Boha-Otca. A ľútosť by mala sprevádzať každého kresťana, keď vidí davy ľudí, ktorí idú svojou cestou. Nie som Pán Boh a som ten posledný, ktorý môže posúdiť, kto Pána pozná a kto nie. Je správne sa aspoň v duchu pýtať: Kto skutočne pozná Pána Ježiša? Koľkí majú s Ježišom intímny vzťah? Božie slovo nám hovorí, že máme dôvod k ľútosti, pretože spasených nie je väčšina, ale len malé stádočko ľudí. Nikto nemôže chápať Ježišove slová tak, ako ich kázal, ak mu nie je dané zhora:

… Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo. (Lukáš 12:32)

Ak my, vo svojej hriešnej biede, vnímame davy stratených, ako asi musel vnímať stav vtedajších ľudí sám Pán Ježiš Kristus? Niet pochýb o tom, že Ježišovi poslucháči o Bohu vedeli veľa a dodržovaniu náboženských zákonov obetovali mnoho energie. Pozrime sa, koho Pán Ježiš na hore vyučoval. Všimnime si, že Ježišova pozornosť bola na prvom mieste zameraná na učeníkov, nie na dav! Pretože len učeníci mohli chápať niektoré Jeho slová. Ľud ešte nebol pripravený.

… a keď si sadol, pristúpili k Nemu Jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich: (Matúš 5:1-2)

Ježišove kázanie bolo určené pre najbližších spolupracovníkov; davy boli Jeho druhotným poslucháčstvom. Davy nechápali, ale aspoň mohli počuť. Davy Ježiša videli, počuli, ale nepoznali; preto tiež konieckoncov volali, aby bol ukrižovaný. Ale učeníci, tí boli pripravení počúvať a reagovať. Ježiš sa posadil. Rabíni učili v sede, tým zdôrazňovali svoju autoritu. Kráľ, keď niečo vyhlasuje, takisto sa posadí na trón a čo povie, to platí, to je zákon. Ježiš otvoril ústa a učil ich. Každý, kto niečo hovorí, musí otvoriť ústa, na tom nie je nič zvláštne. To, že sa posadil a otvoril ústa, neznamená, že len prehovoril - ale prišlo niečo dôležité, čo Mu ležalo na srdci. Kedykoľvek Pán Ježiš prehovoril, ľudia reagovali v úžase:

… "Nikdy človek nehovoril tak, ako hovorí tento." (Ján 7:46)

Jeho učenie nie je z tohto sveta, ani Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Jeho učenie malo silu, akú ľudia do tej doby nepoznali. V Markovi sa dočítame, že Ježiš kázal v moci:

I veľmi sa divili Jeho učeniu, lebo ich učil, ako niekto, kto má moc, a nie ako zákonníci. (Marek 1:22)

Ježišove učenie bolo viac než autorita zákonníkov. Čo im to vlastne oznamoval? Počúvajme:

… Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské. (Matúš 5:3)

Pri tomto krátkom ozname chvíľku zotrváme. Skúsme si tento verš preložiť do jazyka dnešných dní: Šťastní chudobní v duchu … Ale, toto ešte neznie ako jazyk našich dní. Čo takto: Šťastní sú tí, ktorí nie sú povýšení, ktorí sú skromní … alebo: Šťastní sú tí, ktorí nie sú pyšní … skrátka a jasne: Šťastní sú tí, ktorí nie sú hrdí sami na seba, ktorí si na svojich schopnostiach príliš nezakladajú, ktorí nie sú povýšení ani panovační. Šťastní sú tí, ktorí sa v duchu nepovyšujú a uvedomujú si, že sú sami o sebe nuly. Také nuly, ktorým sa po nemecky hovorí niemand a po anglicky nobody. Takže najvernejší súčasný preklad Matúša 5:3 by znel: Šťastný je ten, kto si uvedomuje, že je sám o sebe veľká nula, lebo toho bude nebeské kráľovstvo.

Boh nenávidí pýchu. Pyšný človek si väčšinou ani neuvedomuje, aký egocentrický je. C.S. Lewis napísal, že čím viac nám vadí pýcha niekoho iného, tým viac tejto neresti máme. Vlastnosti, ktoré nám na iných vadia najmenej sú tie, ktoré máme sami pomenej, pretože sa do nich nedokážeme vžiť, proste nám chýba cit na ich posúdenie.

Pyšný človek je uprený sám na seba, je subjektívny; skromný človek je objektívny, odvracia sa od seba a sústreďuje sa na iný objekt. Ak obrátime tento Ježišov verš, tak dostaneme asi toto: Nešťastný je ten, kto sa zaoberá sám so sebou, a jemu kráľovstvo Božie nepatrí. Ježiš teda zahajuje svoje kázanie na hore istým životným krédom. Ponúka blaženosť a požehnanie všetkým, ktorí zabudnú na seba. Hovorievame, že práca šľachtí človeka, pretože rôzne činnosti umožňujú ľuďom aspoň na chvíľu zabudnúť na seba a tým byť spokojnejší.

Povedali sme si, že Ježišove kázanie na hore bolo určené v prvom rade pre učeníkov, potom pre prítomné davy a sprostredkovane patrí nám všetkým. Ježiš nás vyzýva, aby sme prijali nový životný štandard, aby sme sa stali služobníkmi pravého Boha a boli sústredení na službu lásky blížnym. To je pravé šťastie a blaženosť veriacich ktorejkoľvek doby. Tak veľa ľudí si myslí, že Boh je tu len aby nás obmedzoval, zakazoval, trestal a kazil nám mnohé potešenia. Pokým sa niekto teší z vlastného hriechu, ako niekoho dobehol, aká to bola úžasná zábava, keď sa poriadne opil, potom áno. Boh je hriechokazič, pretože každému z nás dal svedomie, ktoré niekedy dokáže poriadne hrýzť. Ale svedomie sa dá otupiť. Preto v davoch ľudí je len málo tých, ktorí chcú a dokážu žiť podľa Ježišovho kázania. Nie je mnoho ani kresťanov, ktorí podľa neho žijú. Všetci, veriaci i neveriaci, sme formovaní alebo skôr deformovaní svetom okolo nás. Pozrime sa, ako sa postoj kresťanov líši v otázkach viery, bohoslužieb, morálky, etiky, manželstva, rozvodu, výchovy detí, materializmu, zábavy, módy, politických názorov. Čo doma, vo svojom súkromí vidíme, počujeme a robíme. Máme dosť síl, aby sme odolali vzorom a vábeniu sveta? Koľko času trávime premýšľaním o Božom slove a v spoločenstve s ostatnými kresťanmi? Žijeme jeden pre druhého, alebo nemáme čas, pretože žijeme len sami pre seba? Kristove vyhlásenie, že prvý krok ku šťastiu je chudoba ducha, je dnes ešte aktuálnejšie, než pred dvetisíc rokmi. Beda, keby nám niekto tak necitlivo siahol do svedomia. Pre počúvajúce davy skončila hostina, skončilo predstavenie a na to, aby im niekto siahal do svedomia, neboli zvedaví. Čo s takým učiteľom? Preč od Neho, preč s Ním. Vtedajší ľudia nemali pochybnosti o existencii Boha, Božích zákonov a Jeho moci. Dnešný svet by Ježiša popravil omnoho skôr než za tri a pol roka služby. Preto je medzi nami len tak málo tých, ktorým bolo dané, aby slová z Ježišovho kázania na hore boli živé aj dnes. Aby sme mohli žiť, musíme zomrieť, zomrieť sami sebe. Len tak bude náš duch chudobný. Preto sa Pán Ježiš obracia v prvom rade na vnútorného človeka. Blažený a spravodlivý vnútorný človek začne žiť a produkovať dobré skutky, ktoré mu Boh pripravuje. Len On nám dá správny návod, ako žiť požehnaný kresťanský život, pretože On je našim Stvoriteľom. Volajme a pýtajme sa: Povedz mi Bože, čo mám robiť, aby som bol spravodlivý, aby som žil kresťanský život podľa Tvojich predstáv, nie podľa mojich. Ty si ma stvoril, Ty ma poznáš, Ty vieš, kde Ti môžem slúžiť najlepšie.