Kázanie na hore - Matúš 5:3-9

Milí poslucháči, vítame vás pri počúvaní relácie Dobrá novina, ktorú pre vás pripravuje Pavel Steiger. Spoločne študujeme ako žiť kresťanský život a inšpiráciou nám je kázanie Pána Ježiša na vrchu, ktoré nájdeme v 5. a 6. kapitole Matúšovho evanjelia. V minulej relácii sme skúmali prvé verše 5. kapitoly a tému chudoba ducha.

Stručne povedané, každý prirodzený človek, ktorý sa spolieha sám na seba, o chudobe vlastného ducha nič nevie. Podobne nechápu chudobu ducha ani nábožensky založení ľudia. Žijú z vlastných skutkov a nie sú ochotní zbaviť sa zákonníckeho prístupu k viere. Spomínate si, keď sme hovorili, že do Božích záchranných člnov sa tlačia všetci tí, ktorí sa spoliehajú sami na seba a svoje zásluhy? Pripomeňme si tie ťažké bremená, ktoré ľuďom bohatým v duchu nedovoľujú prejsť úzkou bránou a oddeľujú ich od Boha. Sú to: 1) svetskosť (čiže pýcha), 2) telesnosť (čiže hriešne návyky), 3) sebestačnosť (je o majetku) a 4) vlastné názory (sa najviac prejavujú ako neposlušnosť). Podľa sveta, ľudia bohatí v duchu chcú mať podiel na Božom požehnaní, ale svojím postojom v podstate hovoria: "Ježišu, všetko som zvážil a prichádzam, pretože chcem spoznať pokoj, šťastie a záchranu, ktorú ponúkaš. Aj ja chcem mať podiel v Tvojom kráľovstve. Nechcem ísť do zatratenia." Takých nábožensky založených ľudí, ktorí chcú robiť s Bohom výmenný obchod, niečo za niečo, je mnoho. Vidíme ich aj v cirkvi. Prichádzajú a odchádzajú. A odchádzajú preto, že nemajú záujem o Boha, ktorý by im mohol zmeniť celý život, ale oni chcú žiť ďalej podľa svojho. Majú záujem len o životnú poistku bezpečnejšieho života. Uveďme si ďalší príklad. Každý bez výnimky sa modlí, keď mu tečie do topánok. Ale akonáhle nebezpečenstvo alebo skúška pominie, idú ďalej svojou cestou. Človek, ktorý Boha volá len v núdzi, pred Ním vlastne len kľučkuje. Ďalej zviera všetky tromfy nezávislosti. Taký človek nechápe, že Boh zachraňuje iba holý život stroskotanca. Aby sa mohol pridržať záchranného kolesa, musí pustiť všetko, čo ho spája so svetom. Rovnakého omylu by sme sa dopustili, keby sme si mysleli, že nám stačí zbaviť sa všetkého, čo máme a odísť meditovať preč, ďaleko od ľudí, kde budeme čakať na súdny deň. Zase by sme brali spásu do vlastných rúk, zase by sme sa spoliehali sami na seba. Naša viera a snaženie by boli rovnako márne, ako všetky náboženské úkony farizejov a sadúcejov.

Starostlivo skúmajme svoje duchovné hodnoty. Kto alebo čo je v našom živote na prvom mieste? Najlepšie spoznáme chudobu ducha vo vzťahu k svojmu životu a hriechom. Uznali sme pred Bohom i pred sebou, že sme duchovní stroskotanci a Bohu nemáme čo ponúknuť? Zamyslime sa! Patríme tiež k slušným ľuďom, ktorí nezabíjajú, nesmilnia, nekradnú a snažia sa hovoriť pravdu? Nehovoríte si?: Robím čo môžem, naozaj sa snažím, alebo inými slovami, mojím životným krédom je zlatá stredná cesta. Pozor! Nikto nemôže byť zachránený na základe svojho Ja, na základe vlastnej dostatočnosti, na základe svojich dobrých skutkov. Ani jeden celkom slušný človek nepotrebuje záchranu. Záchranu potrebuje stroskotanec, ten kto prišiel o všetko. Závažnosť hriechu môžeme pochopiť aspoň čiastočne práve skrze chudobu ducha, skrze vyprázdnenie samého seba. Len človek chudobný v duchu vidí, že je v nekonečnom mínuse a preto potrebuje nadprirodzenú pomoc. Iba chudoba ducha, opak osobnej svojbytnosti, postupne odstráni egocentrickosť a povedie nás úzkou cestou do Božieho kráľovstva. Naše znovuzrodenie bolo vykúpené nielen bolesťou a krvou Božieho syna, ale aj Jeho smrťou. Keby chudoba ducha končila tu, nemali by sme nádej. Ale my vieme, že Pán Ježiš nezostal na kríži, nezostal v hrobe, ale na tretí deň bol vzkriesený. Jeho víťazstvo nad smrťou je aj naša nádej. Skrze smrť Pána Ježiša Krista sme vzkriesení k novému životu. Prirodzený človek v nás umiera a na svet sa rodí Božie dieťa. Spôsob duchovného znovuzrodenia je podobne bolestivý a namáhavý, ako pôrodné bolesti rodičky a sprevádza ho maximálna bolesť i radosť. Duchovne mŕtvy človek je spolu s Kristom vzkriesený. Vidíte ten priepastný rozdiel medzi Bohom a človekom? Naše znovuzrodenie nie je zapríčinené osobnými zásluhami alebo horlivosťou, ale Božím zľutovaním, zástupnou obeťou samotného Boha Ježiša Krista. Hodnota chudoby nášho ducha spočíva v tom, že nedúfame sami v seba, ale v Hospodina. Sme vydaní Božej milosti a už nepatríme sami sebe. Ten, kto nie je chudobný v duchu, kto zostáva sám sebou, nemôže prijať ani Boží dar spásy. Pokým sa nestaneme chudobnými v duchu, nemôžeme spoznať Boží pokoj ani požehnanie. Sami v sebe sa nemáme čím chváliť. Najlepšie to vyjadril Apoštol Pavol:

…Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi. (2. list Korintským 10:17)

To je naše jediné bohatstvo, jediná istota a chvála. A čo nám takáto životná zmena prinesie? Blaženosť a vnútorný pokoj, ktorý presahuje minulosť, prítomnosť i budúcnosť:

… Radujte a veseľte sa, pretože vaša odmena hojná je v nebesiach; veď tak prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami. (Matúš 5:12)

Chudobní v duchu neočakávajú pozemský blahobyt, ten nie je zmyslom ich života. Dobre si uvedomujú, že odmenu za ich oddanosť a vieru môžu sprevádzať ťažkosti a prenasledovanie. Vráťme sa ešte na začiatok Ježišovho kázania na hore a na miesto, kde učil a hovoril k zástupom. V Matúšovi v 5. kapitole čítame:

…Keď (Ježiš) videl zástupy, vystúpil na vrch…

Na aký vrch? Veď miesto, na ktorom kázal, je len mierny severný svah bez mena nad Galilejským jazerom. Ježiš svojou prítomnosťou posvätil aj mierny svah na vrch. V biblickom kontexte vrch často predstavuje kráľovstvo. Hrady sú na kopcoch, mestá na pahorkoch. Vrch, jeho vyvýšenie nad ostatný zemský povrch, symbolizuje jednak duchovné, a jednak politické vyvýšenie. Ježiš na vrchu nad Galilejským jazerom vyhlasoval priamo Kráľovský Manifest, ktorý spôsobil v srdciach ľudí i náboženských učencov revolúciu. Mesiáš je medzi nami! Nový život s Kristom znamená, že sa necháme viesť a s radosťou prijímame každú službu, ktorú pre nás Boh Otec pripravil. Je koniec pochybovaniu o Bohu a Jeho cestách. Slová Rimanom nám pripomínajú, že všetko minulé, čo sme činili z vlastnej vôle, a aj keby to boli len samé dobré skutky, neboli prirátané k nášmu dobru. Sami v sebe sme nehodní:

… Kto však má pochybnosti, keď (niečo) požíva, odsúdený je preto, že to nepožíva z viery. A všetko, čo nie je z viery, je hriech. My, silní sme povinní znášať slabosti slabých a nie v sebe mať záľubu. Každý z nás nech myslí na svojho blížneho, aby mu to bolo na dobro, na budovanie. (list Rímskym 14:23, 15:1-3)

Božie slovo nám hovorí, že všetko, čo nie je z viery, je hriech. Podľa týchto slov môžeme vidieť, že prirodzený človek bez viery a z vlastnej vôle nemôže robiť nič iné, než bez prestania hrešiť. To je pravda, ktorá sa nepáčila náboženskej elite vyvoleného národa a dodnes sa nepáči tým, ktorí si zakladajú na dodržovaní litery zákona, ktorí sa spoliehajú na vlastné sily, na svoje hodnotenie situácie, na svoje schopnosti, na svoju veľkorysosť a štedrosť. Skutky našej slobodnej vôle, ktoré nie sú z viery a nedávajú chválu Stvoriteľovi, Spasiteľovi a Duchu Svätému, sú márne. Pamätajme si! Boh nepotrebuje našu pomoc, pomoc potrebujeme my. Až úplným anulovaním samých seba sa staneme negatívom sebestačnosti. Až potom môžeme byť naplnení Duchom Svätým. A práve v otázkach naplnenia Duchom Svätým panuje mnoho nedorozumenia. Prvý krok k naplneniu je vyprázdnenie svojho ducha. O koľko prospešnejšie by bolo, keby sa viac kázalo a písalo o vyprázdnení ducha, veď naplniť sa dá len to, čo je prázdne. Chápem, že kázanie na tému chudoba ducha nepatrí k tým najobľúbenejším, rovnako by nešli na odbyt knižky s titulmi "Ako schudobnieť", alebo "Ako sa stať nulou". Pokým je naše zmýšľanie o Bohu a spáse ovplyvnené svetskými alebo náboženskými predstavami a podmienené rozumom, schopnosťami, vlastnými skutkami a lipnutím na prejavoch slobodnej vôle človeka, nemôžeme byť naplnení Duchom Božím. Milosť, spása a posvätenie môže byť dané len tomu, kto zomrel sám sebe spolu s Pánom Ježišom na kríži, kto schudobnel sám v sebe, kto je pokorný a skromný, ten sa stane novým stvorením, Božím dieťaťom. Ostatní šikovní, talentovaní a pracovití ľudia, ak sa chvália sami sebou, môžu byť pre svet síce bohatí intelektom i majetkom, ale pre Božie kráľovstvo zostávajú nepoužiteľní. Ten, kto pochopil zmysel Ježišovho kázania na vrchu, musí na svojom živote spoznať dramatickú zmenu. Ak sa nič podstatné nestalo, bol len poslucháčom a nepochopil nič z toho, čo Ježiš v kázaní na vrchu hovoril.