Prísľub a povýšenie

Spoločne premýšľame o tom, ako žiť kresťanský život. Moji milí, ospravedlňujem sa, že v našich reláciách zaznievajú pravdy, ktoré môžu u niektorých poslucháčov spôsobiť nepríjemné pocity, ale vyučovanie na tému chudoby v duchu z kazateľníc počujeme len zriedka. Ľudia vraj potrebujú počuť slová povzbudenia, aby odchádzali z kázne povznesení a nie aby boli Božím slovom usvedčení z vlastných hriechov. Každý vraj má svojich starostí dosť, takže prečo máme na nich klásť ešte ďalšie bremená? Neviem, či možno s týmto názorom súhlasiť. Pokým chceme svoju pozornosť odvracať od duchovných právd až do tej miery, že v záujme dobrých pocitov budeme prehliadať a ospravedlňovať nielen vlastné nedostatky, ale budeme zavierať oči pred vlastnými hriechmi, verte, že pokoj s Bohom aj tak nenájdeme a všetka námaha bude márna. Ten, kto sa odvracia od Božieho svetla, ktoré odhaľuje každý hriech, sa bude Božiemu slovu vyhýbať a nezostane mu nič iné, než žiť rovnako ako svet. Pokým nespoznáme svoju totálnu stratenosť, nemôžeme vidieť a chváliť Božiu slávu. Nemôžeme sa radovať z pokoja, ktorý nám je daný zhora, všetkým chudobným v duchu. Kto je chudobný vo svojom duchu, je bohatý v Duchu Kristovom. Kto zabudol na seba tak, že všetku nádej, zásluhy, spásu, slávu a skutky prisudzuje len a len Bohu a nie sebe alebo niekomu inému, už nie je z tohto sveta, ale je v tomto okamihu súčasťou Božieho Nebeského Kráľovstva:

… Milovaní, napomínam vás ako cudzincov a hostí, aby ste sa zdržiavali telesných žiadostí, ktoré bojujú proti duši. (1. list Petra 2:11)

Ten, kto sa stal občanom nebeského kráľovstva, už nepatrí sám sebe a nemá na tomto svete ani domovské právo. Sme poddanými Kristovho kráľovstva, v ktorom On vládne. Pán Ježiš Kristus je náš Kráľ a Pán. Veď aj Pilátovi Ježiš povedal:

… Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa za mňa bili, aby som nebol vydaný Židom. Ale moje kráľovstvo nie je odtiaľto. (Ján 18:36)

Jeho kráľovstvo, má nielen prítomnú, ale aj budúcu, plne rozvinutú večnú formu. Jeho kráľovstvo je už tu a my sme nielen jeho občanmi, čiže cudzincami na tomto svete, už nie sme zblúdilé ovce, ale sme kráľovské kňažstvo, sme Jeho svätý ľud a to je dôvod k radosti:

… Ale vy ste vyvoleným rodom, kráľovským kňažstvom, svätým národom, ľudom Jemu vlastným, aby ste zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho predivného svetla. (1. list Petra 2:9)

Nie je nič krajšie než nepatriť tomuto svetu. Nie je nič lepšie než vlastniť nebeský pas a byť povereným veľvyslancom, čiže apoštolom neba. To nie je utópia, to je skutočnosť. Čo môže byť blaženejšie, radostnejšie a šťastnejšie, než byť vyvoleným Kráľovým kňažstvom, byť svätým, veľvyslancom, apoštolom, poštovým doručovateľom, poslom samotného Kráľa, ktorý nás zo Svojej vôle povolal z tmy sveta do predivného svetla svojho Kráľovstva, aby sme zvestovali Jeho cnostné skutky.

… a spolu nás vzkriesil a spolu posadil v nebesiach v Kristovi Ježišovi… (list Efezským 2:6)

Chudobný v duchu dostáva všetku Božiu láskavú milosť dnes, zajtra a naveky. Božie kráľovstvo znamená milosť a slávu až naveky. Milosť sme obdržali v tomto pozemskom tele; slávu obdržíme v novom oslávenom, neporušiteľnom tele. Počúvajte:

… ale aj my, ktorí máme prvotiny Ducha, aj my vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela. (list Rímskym 8:23)

Jeho kráľovstvo je v našich srdciach, preto sme Jeho poddanými, preto sa ako poddaní správame. Ježiš Kristus v nás vládne. Naše správanie odráža skutočnosť, že On prebýva v nás a my v Ňom. Naše správanie nie je zmenené preto, aby si nás Boh všimol a prijal nás do svojho Kráľovstva. Dobré skutky konáme preto, že už sme občania Jeho Kráľovstva. Náš Kráľ sa o nás už postaral a bude sa starať až do konca nášho pozemského putovania. On naplní každú potrebu nášho srdca. A preto, že sme chudobní v duchu, naše srdce neustále túži a lačnie po spravodlivosti, po správnom živote. Nikto nás nedokáže prinútiť k správnemu životu, nie je to ani v našich silách. To On spôsobí zmenu, ktorá nás oslobodí z otroctva hriechu, nie preto, že musíme Bohu slúžiť, ale preto, že slúžiť chceme. Počúvajme nasledujúci verš:

…Nie vy ste mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo, tak, aby vám Otec dal, čokoľvek by ste v mojom mene prosili od Neho. (Ján 15:16)

Dobré skutky sú teda pripravené Bohom pre tých, ktorí boli ešte pred založením sveta pre to vyvolení. To je veľmi ukľudňujúce, pretože len tak môžeme úplne škrtnúť jednu nečistú položku, t.j. seba, svoje hriešne JA, ktoré je samo o sebe neschopné hľadať Boha:

… Potom Izaiáš má odvahu povedať: Dal som sa nájsť tým, čo ma nehľadali, a zjavil som sa tým, čo sa nepýtali na mňa. (list Rímskym 10:20)

Matúšove evanjelium nie je len Dobrá zvesť pre kajúcnych, chudobných v duchu, ale súčasne vyhlasuje súd nad pýchou povýšeného ducha, ktorý nie je premenený Božím slovom.

Zhrňme si základné pravdy, ktoré sme si doteraz prebrali! Povedali sme si, že skutočné spasenie sa prejaví v spravodlivosti, čiže v správnom žití. Kresťan koná dobro, nesie ovocie, žije správne nie preto, aby bol spasený, ale preto, že už je spasený. Spasenie je príčina a skutky sú dôsledok. Vo všetkých ostatných náboženských systémoch je to presne naopak. Skutky sú vraj príčina a spasenie je potom vraj dôsledok. Sľuby, že za dobré skutky nám patrí odmena, čiže nebo a za zlo odsúdenie, čiže peklo, - to jest niečo za niečo - takéto sľuby v Božom kráľovstve neplatia. Koľko ľudí okolo nás je presvedčených, že nakoniec Boh nejakým spôsobom ocení snahy a dobré skutky celkom slušného človeka. Keby mali dobré skutky a osobné predsavzatia dáku spásonosnú hodnotu, potom by ich uznanie vlastne potvrdzovalo, že Ježišova obeť na kríži bola zbytočná. Je smutné, že dnešné evanjelizácie sa zameriavajú viac na metódy ako získať počtom čo najviac nasledovníkov, než na výuku jednotlivcov o chudobe ducha a základov evanjelia. Ako často počúvame, že každý môže obdržať dar spasenia, stačí len vztiahnuť ruku, stačí vykročiť, stačí prejaviť svoj súhlas, ale na druhej strane takmer nikdy nepočujeme, že dar spasenia sprevádza radikálna zmena osobného života. Kde nie je zmena, tam nie je spása. Nedajte sa mýliť ľúbivými reklamnými sloganmi. Nábor do nebeských brán nevedie inou cestou než cez Golgotu, kríž a smrť Pána Ježiša Krista. Pokým v nás táto cesta vzbudzuje iba súcit, ktorý nás má zachrániť od brán pekla, nepochopili sme zmysel Ježišovho kríža a Jeho smrti. Tá je totiž svedectvom Božieho súdu nad našimi hriechmi a prejavom lásky, keď sa Otec milostivo skláňa nad nami, aby nás prijal do rodiny Božích detí. A tak jedným dychom môžeme plakať sami nad sebou a radovať sa, že nie sme ponechaní sami sebe napospas. Nenačúvajme sami sebe, ale miesto toho premýšľajme nad podobenstvom v Božom slove: Vyvyšujeme sami seba, porovnávame sa s druhými, poukazujeme na svoje dobré skutky alebo činíme skutočné pokánie?

… A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo: Dvaja muži vstúpili do chrámu, aby sa modlili; jeden farizej a druhý publikán. Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. (Lukáš 18:9-14)

Toto podobenstvo je výstižnou definíciou nevyprázdneného ducha. To je obraz ľudí, ktorí nie sú chudobní v duchu. Títo ľudia potrebujú Božiu milosť, naše svedectvo a modlitby. Nestačí iba počúvať ľúbivé reči, majme odvahu hlásať Dobrú zvesť o Spasiteľovi. Majme odvahu čerpať inšpiráciu z Božieho ducha, nie z ľudských schopností a zásluh.