Pokora a povýšenie

Spoločne premýšľame o tom, ako žiť kresťanský život. Dnes si urobíme menšiu rekapituláciu. V minulých častiach sme hovorili o chudobe v duchu a povedali sme si, že ten, kto je chudobný v duchu, nie je z tohto sveta, ale má občianstvo v nebeskom kráľovstve. Chudobný v duchu kraľuje s Kristom, chudobný v duchu víťazí a stáva sa poddaným Kráľa kráľov.

Pokým nepoznáme vlastnú chudobu ducha, dovtedy nemôžeme poznať Božiu moc. To On určuje každý krok a každú okolnosť, ktorá vedie ku spáse nás jednotlivcov. To On poznal každého z nás ešte pred založením sveta. A Boží syn umieral za každého jedného z nás, kto mu bol Otcom daný. Nezamieňajme túto skutočnosť za vlastné dobré skutky, ktoré si zaslúžia Božiu pozornosť. Nesnažme sa o záchranu vlastnými silami. Tade cesta nevedie. Boh nepotrebuje našu pomoc, My potrebujeme Jeho pomoc. Svoj život nevlastníme, nie sme pánmi svojej existencie:

… Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; ale kto by stratil život pre mňa, nájde ho. (Matúš 16:25)

Ak nevidíme Krista v Jeho absolútnej sláve a moci, tak naša viera je sústredená len na naše prirodzené schopnosti a potreby. Jediná cesta k Bohu je vyznanie vlastnej nehodnosti, vyznanie hriešneho života. Vyznanie, že cestu k Nemu nezvládneme vlastnými silami. Ak sa vám zdá, že preháňam, ak si myslíte, že Boh je láska a preto nemôže od nikoho očakávať takú oddanosť, nedajte sa mýliť iným evanjeliom, než tým, ktoré hovorí o chudobe v duchu. Nikto nemôže byť znovuzrodený pokým jeho duch nespozná stravujúce vedomie vlastnej hriešnosti a nie je privedený k pokániu, neobráti sa od sveta k Bohu. Ďalej sme si povedali, že znovuzrodenie sprevádza radikálna zmena života a kresťanov život sprevádzajú znaky nového života. K nim patrí krotkosť, skromnosť, milosrdenstvo a pokoj. Ďalšia vlastnosť, ktorá nie je bežná, je pokora:

… Kto sa teda pokorí ako toto dieťa, je najväčší v kráľovstve nebeskom. (Matúš 18:4)

alebo:

… Pokorte sa pred Pánom a povýši vás. (list Jakuba 4:10)

alebo:

… Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás časom povýšil. (1. list Petra 5:6)

Povýšiť niekoho do nebeského kráľovstva v stanovený čas nemôže nikto iný než sám Boh. Ich je Božie Kráľovstvo včera, dnes i zajtra až naveky. To je nádherná istota Božích detí - naprostá dôvera v Božiu prítomnosť Ducha Svätého v našich životoch. Napriek tomu, naša chudoba v duchu sa vôbec nedá porovnávať s Kristovou chudobou v duchu na kríži, ktorá vyvrcholila počas ukrižovania, keď sa všetci blízki rozutekali a opustili Ho. Potom nastala chvíľa, keď Ježiš zvolal mocným hlasom:

… Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Marek 15:34)

Boh svojho Syna opustil preto, aby niesol naše hriechy a bol za ne potrestaný namiesto nás, aby naše spasenie mohlo byť dokonané. Kto z nás si dokáže tento kľúčový okamih dejín ľudstva predstaviť? Nikto. Vzdávajme Bohu chválu za to, že svojho Syna ponížil, aby nás povýšil. Aby nám dal nové srdce, aby vložil do nášho vnútra svojho Ducha a otvoril nám oči k videniu a uši k počutiu. Dal nám nové srdce, premenil nás v nového človeka, ktorý chce svojho Pána milovať a slúžiť Mu celým svojím srdcom, celou dušou i silou. Našou modlitbou je, aby každý poslucháč túto istotu získal, aby sa nespoliehal na nič a na nikoho iného, než na svojho Stvoriteľa a Spasiteľa, Pána Ježiša Krista. Pokúsim sa ešte raz stručne zhrnúť ako človek chudobný v duchu žije svoj pravdivý kresťanský život:

1. princíp: Nepokúšajme sa o to vlastnými silami. Predovšetkým sa nepozerajme na seba skrze iného človeka. Kam sa máme pozerať? No predsa na Ježiša Krista! Spoznávajme svojho nebeského Otca na stránkach Jeho Slova. Vzhliadajme ku Kristovi na modlitbách. Čím viac budeme naplnení myšlienkami o Ňom a rozjímať nad Jeho Slovom, tým viac budeme zabúdať sami na seba. Rozjímanie, o ktorom hovorím, nie je žiadna mystická skúsenosť, to je každodenný život s Bohom. Denne bojujme proti svojej prirodzenosti a učme sa odvracať oči od seba ku Kristovi! Buďme objektívni, nie subjektívni! Prestaňme hovoriť v prvej osobe - ja, mne a moje a začnime používať slová - On, Jemu a Jeho! To je princíp číslo jeden.

2. princíp: Vyhladujte svoje telo až na smrť! Správne ma chápte, nemám na mysli dáku drastickú diétu, dlhodobý pôst ani telesné chudnutie. Na smrť musíme vyhladovať našu prirodzenú telesnosť, čiže všetko, čo vedie našu pozornosť k uspokojovaniu tela. Aj kresťania často živia svoju myseľ sami sebou, vlastnými zásluhami, popularitou alebo sebauspokojením, čo v živote dokázali. Mnoho kresťanov je presvedčených, že uverili z vlastného popudu. Snáď nejestvuje kresťan, ktorý by nezápasil s vlastnou "jedinečnosťou". Nezabúdajme, že jednotkou je ON, nulami sme my. Nuly bez jednotky zostávajú pre Božie kráľovstvo nulami, len s jednotkou majú dáku hodnotu. Len chudobný v duchu umŕtvi túto telesnosť Božím Duchom. Viete koľko ľudí nám píše, že uverili vďaka našej službe? Ako ľahko by kazateľ Božieho slova mohol podľahnúť klamu, že sa mu na evanjelizačnom poli darí. Nedávno nám jedna čitateľka s tým najčistejším úmyslom napísala, že nám za našu službu bozkáva ruky. Ako veľmi si vážime takéto vyznania, ale súčasne si uvedomujeme, že to nie je naša zásluha. Sláva nepatrí ľuďom, dokonca ani najlepším služobníkom, všetka sláva patrí jedine Bohu. Na druhej strane odvrátenie sa od egocentrizmu má kladný vplyv. Nejeden kazateľ Božieho slova by mohol zmalomyseľnieť a podľahnúť klamu, prečo sa mu na evanjelizačnom poli nedarí. Boží služobník slúži predovšetkým Bohu až potom blížnemu. Nikdy nezabúdajme, že je to On, kto pripravuje srdcia jednotlivcov. On vymieňa kamenné srdce a dáva srdce mäsité. On pripravuje pôdu. Boží služobníci len rozsievajú, ale On dáva vzrast. Je to Božia zásluha a môžeme sa radovať i plakať, že máme len maličký podiel na kultivácii Jeho kráľovstva. Naše telesné myšlienky musia byť pred Bohom obnažené. Preto ani nechcem, aby mi manželka alebo naša Jindra, ktorá udržuje písomný styk s čitateľmi a poslucháčmi, čítala pochvalné dopisy, ktoré by mohli živiť moju telesnú pýchu. Aby som sa myšlienkam o jedinečnosti vyhol, radšej čítam kritické dopisy. Tam sa môžem poučiť z vlastných chýb. Také slová moju pýchu krotia. Preto potrebujem čítať to, čo nepripisuje zásluhy mojej dokonalosti, ale pripomína mi, čo je to byť Božím služobníkom. Nie povyšovanie, ale poníženie; nie sláva, ale nepochopenie a nenávisť. To je princíp číslo dva.

3. princíp: Ide cestou komunikácie so svojim Stvoriteľom. Volaj k Bohu, žiadaj a pros, aby sa zmiloval a ukázal ti cestu, ako byť užitočným služobníkom. Zdá sa vám to nevhodné? To závisí na tom, za koho sa považujeme. Pokým si neuvedomíme, že sa správame ako hriešnici alebo sme sebavedomí páni svojho života. Ak sa považujeme za celkom slušných ľudí hodných Božej pozornosti, tak prosiť o Jeho zmilovanie asi nebudeme. Dokážeme prosiť podobne ako publikán? O milosť môžu prosiť nie mocní, ale bezmocní, tak ako pred Bohom horekoval publikán, ktorý stál celkom vzadu a neodvážil sa ani pozdvihnúť oči k nebu, bil sa v prsia a hovoril: "Bože, buď milostivý mne hriešnemu".

Milí poslucháči, ak ste pochopili hĺbku učenia o chudobe v duchu, spoznáte sami, že ste nehodní Jeho milosti. Skrze osobné poníženie pred Bohom prichádza nádej a povýšenie. Už nie sme hlúpe a neposlušné ovce, ale sme Božie deti, svätý ľud, sme kráľovské kňažstvo - patrí nám víťazstvo, ktoré pre nás vydobyl Pán Ježiš na kríži. To nás vedie k poznaniu, že pred Bohom nemá nikto nič, čo by vymenil alebo ponúkol Bohu; ani skutok viery, pretože aj viera je dar Božej milosti. Vďaka tomuto hlbokému poznaniu vlastnej chudoby neklesáme na duchu. Božia láska, Božia milosť prijíma a pozdvihuje ľudskú chudobu ducha do kráľovských výšin. Oslobodzuje nás od samých seba, od ľudskej malosti, malichernosti, hašterenia a všetkého zlého, čo v nás aj okolo nás je, a uvádza nás do bezpečia Božej prítomnosti.

Na záver chcem povedať, že až nevera vo veci pozemské nás môže nasmerovať ku konečnému cieľu, do Jeho kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta.