Milosrdenstvo

Spoločne študujeme ako žiť kresťanský život? Obdobie pred narodením Ježiša môžeme rozdeliť na dve etapy: Keď všetky národy žili bez Zákona, a keď vyvolený izraelský národ dostal Zákon. Národy bez Zákona slúžili modlám a iným bohom. Z tohto prostredia Boh vyvolil Abraháma, aby bol vyslobodený a oddelený od pohanskej minulosti. Keď Boh Abrahámovi povedal: Vyjdi! - iste to nebolo ľahké poslúchnuť, ale Abrahám Bohu dôveroval a vo viere sa vydal na cestu. Vzal so sebou svoju rodinu, svoj majetok a zanechal za sebou všetky doterajšie istoty. Šiel do neznáma začať nový život, aby sa naplnilo Božie zasľúbenie veľkého národa. Všetky starozákonné postavy, prirodzení potomkovia Abraháma, ktorých sme v minulých reláciách spomínali, boli Bohom vyvolení muži, ktorí mali slúžiť jedinému Bohu, mali prinášať obete, dodržiavať náboženské rituály, ktoré ich odlišovali od ostatných národov a veriť, že príde zasľúbený Mesiáš, Vykupiteľ a Spasiteľ. Väčšina ľudu Starého zákona síce dodržiavala celý rad nariadení, obetovali, ale neprosili chudobní v duchu za odpustenie, pretože sa domnievali, že žijú spravodlivo. Aj Boží zákon a nariadenia si pretvorili na svoj obraz. Inými slovami Boží zákon obohatili o systém ľudských a pohanských tradícií. Hlavne farizeji a veľmi nábožensky založení ľudia mali dobrý pocit, že slúžia Bohu, pretože starostlivo dodržiavajú všetky nariadenia. Ale tým sa Bohu nemohli zapáčiť. Poznali zákon, očakávali príchod Mesiáša a keď prišiel, neprijali Ho a podľa svojej interpretácie Zákona Ho odsúdili k potupnej smrti. Jarmo starej zmluvy, starého Zákona ťaží izraelský ľud dodnes. Až na malé výnimky, vyvolený národ blúdi. Aké zrozumiteľné, ale súčasne neprijateľné boli Ježišove slová:

…Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; jako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. (Ján 13 : 34-35)

Ježišove učenie bolo jednoduché, ale vo vzťahu k systému starozákonných ustanovení vyvolávalo skôr hnev než potešenie farizejov a zákonníkov. Ústami proroka boli usvedčení :

… Pán riekol: Pretože sa mi približuje tento ľud svojimi ústami, a perami ma ctí, ale jeho srdce sa vzďaľuje odo mňa a ich bázeň predo mnou je len naučeným ľudským príkazom, (Izaiáš 29:13)

Alebo:

… Darmo ma však uctievajú, keď ľudským príkazom učia jako učeniam Božím. (Matúš 15:9)

Ľudia Starého zákona Boha uctievali, obetovali, slúžili Mu z celej sily, ale vďaka dodržiavaniu zákona spasení neboli. Žiadny človek, či žil v starozákonnej alebo novozákonnej dobe, požiadavky Božieho zákona nemôže dodržať aj keby sa akokoľvek snažil. Len tí, ktorí si uvedomujú, že nemôžu naplniť literu zákona, že na ňu nestačia, že k spaseniu sami neprídu, len pre tých je pripravená cesta Novej zmluvy. Pre nás, ktorí žijeme v prítomnosti Pána Ježiša Krista vierou vieme, že sme oslobodení od každého bremena a nariadenia. Ale to neznamená, že budeme žiť podľa svojej vôle a rozmaru. Naopak. Každý náš čin a rozhodnutie má byť podriadené zákonu Ježiša Krista, pretože On je náš Zákon. Táto skutočnosť, táto dobrá novina je jednoduchá, ale súčasne revolučná životná zmena pre každého, kto je nové Božie stvorenie. Ako výstižne povedala Daphne du Maurierová: "Láska modeluje náš život do podoby nášho Stvoriteľa". Pokým nie je náš život modelom Kristovho života, pokým žijeme podľa svojho, pokým nie sme znovuzrodení, pokým nie sme chudobní v duchu, tak ako sme v minulých reláciách podrobne vysvetlili, patríme naďalej sami sebe, patríme svetu a je možné, že sme od Boha vzdialení rovnako ako mnohí neveriaci ľudia okolo nás. Uznať chudobu v duchu, vidieť vlastnú nespôsobilosť a podriadiť sa Božiemu vedeniu je to najťažšie rozhodnutie, aké vôbec v živote urobíme. Ježiš vo svojej kázni vlastne hovorí: Blahoslavení sú tí, ktorí si uvedomujú, že na to, aby boli moji, sami nemajú. To je tá pravá chudoba v duchu!

Pre lepšie pochopenie si ešte raz pripomenieme Ježišove podobenstvo zadĺženého sluhu, ktorý mal pánovi vrátiť 10.000 talentov, ale nemal na to. Prečítajme si, čo sa dialo neskôr priamo z 18. kapitoly Matúša:

…Pretože nemal čím zaplatiť, rozkázal ho pán predať aj so ženou, aj s deťmi aj so všetkým, čo mal, a zaplatiť. Sluha mu však padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a všetko ti zaplatím! A pán sa zľutoval nad sluhom, prepustil ho a dlh mu odpustil. (Matúš 18:25-27)

Sluha v podstate hovoril: Pane, počkaj, maj so mnou strpenie, ja ti to všetko vynahradím, nejako to zariadim, ale tento Pán dobre vedel, že dlžník nemôže zaplatiť svoje pohľadávky a dlh mu milostivo odpustil. Teraz nie je dôležité ako tento príbeh pokračuje, pre nás je dôležité poznanie, že ani jeden z nás nie je schopný splatiť dlh, ktorý máme voči Bohu kvôli nášmu hriechu. Jediné, čo môžeme urobiť, je padnúť k Božím nohám, vyprázdniť svoje vnútro, a prosiť Ho, nie o čas, aby sme sa polepšili, ale o milosť a odpustenie. Len On môže dlžníkom odpustiť, pretože náš dlh, hriech každého z nás bol vykúpený a odpustený vďaka zástupnej smrti Ježiša na kríži. ON bol osobne potrestaný za nás. ON sám splatil náš dlh! Pokým sa snažíme robiť dobré skutky z vlastnej sily, v bohatosti nášho ducha, tak nikdy neoblomíme srdce nášho Kráľa, Pána Ježiša Krista, aby nás omilostil. On prijíma vyprázdnené chudobné srdcia, aby ich mohol obohatiť prítomnosťou Svojho Ducha, aby aj naše dobré skutky boli darom milosti. On nedáva niečo za niečo, On iba dáva, alebo berie podľa svojej zvrchovanej vôle.

…Alebo kto prv dal Jemu, aby mu bolo treba odplatiť? Lebo z Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko! Jemu sláva naveky. Amen. (list Rímskym 11:35-36)

Byť chudobný v duchu znamená byť bez prostriedkov, byť bez hrdosti, nespoliehať sa na seba, nemať istotu v sebe samom. Toto nie je len prvý krok ku spáse, ale to je znovuzrodenie a počiatok posväcovania, čiže trvalý životný štýl kresťana. Kedysi som čítal, že svätý Augustín bol veľmi hrdý na svoj intelekt. Neskôr sám uznal, že táto pýcha ho udržiavala v nevere. Až keď zabudol na svoje ego, na svoju hrdosť, potom spoznal Boha. Osud Martina Luthera bol podobný. Vstúpil do kláštora ako mladík s vedomím, že zbožným životom môže získať spasenie. Roky plynuli a Luther videl, že neustále robí chyby a hreší. Uvedomil si svoju neschopnosť zapáčiť sa Bohu. Božie požiadavky sú absolútne. Boží štandard, Božia latka je taká vysoká, že ju nikto nemôže vlastnými silami preskočiť. Preto by mal každý veriaci prejsť údolím, kde spozná svoju osobnú hriešnosť a stratenosť. Najlepší prostriedok ako zabudnúť na seba a neprestajne sa obracať k Bohu je modlitba. Keď sa modlíme, zabúdame na seba. Keď sa modlíme, dávame všetko do rúk Pána. Samozrejme, konať musíme, ale bez Neho nezmôžeme nič. On je darcom našich schopností, preto úplne patríme Jemu! Náš nový životný štýl prichádza samočinne. Aj my potrebujeme ako všetci spravodliví Starého a Nového zákona, podobne ako svätý Augustín alebo Martin Luther, vyprázdniť svoje ego a vložiť svoje spasenie skrze vieru úplne do Božích rúk. On je Alfa aj Omega všetkého bytia, spasených aj nespasených. Dosť dlho mi trvalo, kým som si uvedomil, že všetka motivácia misijnej a evanjelizačnej práce každého Božieho učeníka by mala vychádzať z lásky k Bohu. Na prvom mieste nie je naša láska a súcit k blížnym, čiže neveriacim - manželom, deťom, rodičom, príbuzným, kamarátom…, ale z lásky k Bohu. Preto sa máme s láskou a vytrvalosťou modliť za ešte nespasených, ale prvý a posledný cieľ našej modlitby musí byť ochota prijať Božie vedenie a rozhodnutie, ktoré napĺňa Jeho zámer a plán. Nie moja vôľa, ale Jeho vôľa, čiže vôľa samotného Stvoriteľa a Spasiteľa je najvyšším testom viery Božieho dieťaťa. Pre Neho musíme byť ochotní vzdať sa najskôr svojho ega a potom všetkého ostatného, čo nás spája s týmto svetom. Pre niekoho to môže byť rodina, pre iného majetok, kariéra, sebavzdelávanie a pre väčšinu z nás je to len obyčajný nedostatok času. A práve nedostatok času je asi najpresnejším ukazovateľom nášho vzťahu k Božiemu vedeniu a Spasiteľovi. Náš život je pre stratený svet divadlom - každý z nás má jedinečnú úlohu, ktorú musí pravdivo žiť, aby sme na javisku dejín a vo svetle Božieho slova obstáli.