1. Dedičstvo

Od začiatku týchto relácií sa spoločne zamýšľame nad tým ako žiť kresťanský život. Pripomeňme si prvé dva kľúčové verše z kázne na vrchu, ktoré nám slúžili ako inšpirácia predchádzajúcich 32 relácií:

… Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu. (Matúš 5:4)

Povedali sme si, že tieto verše popisujú nového človeka. Človeka, ktorý sa vzdal svojej nezávislosti, svojej sebestačnosti, vzdal sa svojich práv a stal sa nielen Božím dieťaťom, ale aj Božím služobníkom. Skončilo obdobie, keď sme boli otrokmi hriechu. Prišlo poznanie, že zákon nemôžeme nikdy dodržať. Túto transformáciu môžeme zhrnúť slovami Písma:

... Lebo ja som skrze zákon umrel zákonu, aby som žil Bohu. Spolu s Kristom som ukrižovaný a nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. A nakoľko teraz žijem v tele, žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa. Nepohŕdam milosťou Božou. Lebo ak je spravodlivosť zo zákona, tak Kristus nadarmo umrel. (list Galatským 2:19-21)

Skončilo obdobie, keď sme sami niesli bremeno zákona. Vďaka Bohu, že nie sme otrokmi hriechu ani otrokmi zákona. Máme nový život aj zasľúbenie, ktoré je pilierom tretieho verša Ježišovej kázne na vrchu:

… Blahoslavení krotkí, lebo oni dedičmi zeme budú.(Matúš 5:5)

Tieto verše neboli pre židovských poslucháčov o nič menej revolučné, než predchádzajúce verše. Dotýkali sa samotnej podstaty ich viery a života. Podobne ako nespasení ľudia, aj Ježišovi poslucháči vedeli, čo to je mať duchovnú hrdosť, veď Židia mali niečo, čo ostatní nemali. Poznali svoje náboženstvo a vedeli ako dôsledne dodržiavať zákon. Ich nábožné rituály boli dokonalé. Boli presvedčení, že sú vyvolenými, boli oddelení od ostatných pohanov. Židia vsadili všetko na jednu kartu - dodržiavanie zákona a prinášanie obetí. Odrazu prichádza Ježiš a hovorí im niečo o chudobe v duchu, plači a krotkosti. O náboženskej výnimočnosti, samospravodlivosti a hrdosti mlčí. On nielen mlčí, ale posväcuje pravý opak! Dnešná spoločnosť uvažuje podobne nielen v duchovnej oblasti, ale predovšetkým v každodennom živote. Svet verí, že víťazstvo patrí silným. Pripomeňme si dobu a okolnosti Ježišovej kázne na vrchu. V roku 63 pred Kristom sa skončilo relatívne krátke obdobie židovskej nezávislosti a Palestína sa dostala pod nadvládu Rímskeho impéria. Vtedy vládli herodiánski králi, ktorí boli menovaní Cézarom. Okrem bábkovej vlády, vládli krajine tiež prokurátori a guvernéri, z ktorých najznámejší bol pontský Pilát. Židia z hĺbky svojej duše opovrhovali okupačnou rímskou armádou a ich správou. Dokonca, hoci pod nadvládou Ríma, považovali sa za slobodný ľud a Ježišovi odpovedali:

… Potomstvo Abrahámove sme a nikdy sme neslúžili nikomu; akože teda hovoríš: Budete vyslobodení? (Ján 8:33)

V tejto politickej klíme Židia pevne verili, že príde Mesiáš, ktorý ich oslobodí od okupantov a ustanoví Božie kráľovstvo, o ktorom učilo Písmo. V tej dobe sa objavovalo mnoho falošných mesiášov a očakávanie vyvoleného národa sa stupňovalo. Potom sa objavil Ježiš a učil.

… Keď Jána uväznili, prišiel Ježiš do Galilee, zvestoval evanjelium Božie a hovoril: Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie; čiňte pokánie a verte v evanjelium! (Marek 1:14-15)

Odrazu sa objavil človek, ktorý uzdravuje stovky ľudí, kŕmi tisíce poslucháčov a činí divy, aké nikto nikdy nevidel. Hovorí ako nikto pred ním; a tento muž im povie, priblížilo sa Božie kráľovstvo. Židia prežívali veľké vzrušenie. Mesiáš prišiel medzi nich. To pre Židov znamenalo koniec rímskej okupácie a vstup celého národa do Božieho kráľovstva. Židia v zápale nadšenia chceli Ježiša korunovať za kráľa:

… Ľudia však, vidiac znamenie, ktoré učinil, hovorili: Je to naozaj prorok, ktorý mal prísť na svet. Preto Ježiš, keď poznal, že chcú prísť a zmocniť sa Ho, aby Ho urobili kráľom, utiahol sa zase na vrch do samoty. (Ján 6:14-15)

Židia túžili po starozákonnej teokracii. Židia poznali Písmo, poznali prorokov, vedeli, že Mesiáš príde vo veľkej sláve v oblaku. Verili, že Boh zasiahne svojou nadprirodzenou mocou a konečne príde sláva Izraela, na ktorú tak dlho čakali. Aj apoštoli sa chceli uistiť o skutočnom nastolení kráľovstva:

… A oni, tam zídení, spýtali sa Ho: Pane, či v tomto čase obnovíš kráľovstvo pre Izrael? (Skutky 1:6)

Chceli proste vedieť, čo majú očakávať: zázrak alebo vojenskú operáciu. Ale zázračné vojenské oslobodenie Izraela spod rímskeho jarma nebol Ježišov zámer, pre ktorý prišiel na zem.

… Odpovedal im: Nie je vašou vecou poznať časy a príhodné chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou. (Skutky 1:7)

Pilátovi Pán Ježiš Kristus určil svoje kráľovstvo jednoznačne.

… A Ježiš odpovedal: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa za mňa bili, aby som nebol vydaný Židom. Ale moje kráľovstvo nie je odtiaľto. (Ján 18:36)

Ježiš neprišiel bojovať ani ustanoviť akékoľvek pozemské kráľovstvo. Židia sa mýlili. Nechápali, že ide o oveľa viac. Tam, kde je dedičstvo, tam je aj smrť. Bez úmrtia sa dedičstvo nevydáva. Šlo o dedičstvo zeme, o kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta. Aké sklamanie! Tento Ježiš neprišiel medzi izraelský ľud, aby ustanovil pozemské kráľovstvo pre vyvolený národ. Ježiš prišiel ustanoviť duchovné kráľovstvo pre všetok Izrael a ako neskôr uvidíme, všetok Izrael zahrňuje každého veriaceho bez ohľadu na etnický pôvod. Prišiel ustanoviť svoje kráľovstvo pre všetkých pravých Židov, pre všetkých Abrahámových potomkov. Aby sme sa nedopustili rovnakého omylu ako Židia, musíme sa zamyslieť nad tým, koho Božie slovo nazýva pravými potomkami; kto sa kvalifikuje na to, aby sa stal dedičom Božieho zasľúbenia. Najlepšie nám odpovie Božie slovo:

… Ale to neznamená, že slovo Božie vyšlo nazmar. Lebo Izraelom nie sú všetci, ktorí sú z Izraela; ani deťmi nie sú všetci, pretože sú potomstvom Abrahámovým; ale: Tí, čo sú z Izáka budú sa volať tvojím potomstvom. To znamená: nie deti podľa tela sú deťmi Božími, ale deti podľa zasľúbenia sú počítané za potomstvo (Abrahámovo). (list Rímkym 9:6-8)

Dedičmi teda nie sú telesné deti, ale deti zasľúbenia. Kto sú deti zasľúbenia?

… Vedzte teda, že tí, čo sú z viery, sú synovia Abrahámovi! Keďže Písmo predvídalo, že Boh z viery ospravedlňuje pohanov, vopred oznámilo Abrahámovi radostnú zvesť: V tebe budú požehnané všetky národy. Tým, ktorí sú z viery, sa teda dostáva požehnanie s veriacim Abrahámom. (Galatským 3:7-9)

Ježišove učenie bolo jasné, ale jeho podstata sa vyvolenému národu vôbec nepáčila. Pravdou zostáva, že Ježiš prišiel ustanoviť svoje kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta. Poddaní tohto kráľovstva sú potomkovia Abrahámovi, všetci ľudia viery v Pána Ježiša Krista, bez ohľadu na národnosť. Také kráľovstvo sa ľudu vyvoleného národa vôbec nepáčilo. Sklamal nielen politických aktivistov, ale aj náboženských konzervatívcov, pretože nezničil Rím nejakou nadprirodzenou Božou pohromou. Ježiš sklamal celý židovský národ. Keď bol konečne zajatý Rimanmi, keď stál zbičovaný s tŕňovou korunou vedľa lotra Barabáša a ľudia Ho videli ako porazeného človeka, volali: Takého nechceme! Boli takí nahnevaní, že Ho až nenávideli. Prišiel medzi nich, ale nesplnil ich očakávania. Preto kričali: Ukrižovať, ukrižovať! Bez toho, aby si to uvedomovali, práve v tejto chvíli začala najväčšia dráma ľudských dejín, bez ktorej by sa nikto z nás nemohol stať dedičom Božieho zasľúbenia. Dedičstvo, ktoré Pán Ježiš Kristus vydobyl na kríži je dobrou zvesťou pre každého z nás.