4. Milosrdní

Naša téma je "Ako žiť kresťanský život" a našu pozornosť sme zamerali na milosrdenstvo a správanie milosrdných. V minulých reláciách sme si niekoľkokrát povedali, že milosrdenstvo nevychádza z človeka, ale z Boha. Len ten, kto spoznal mieru Božieho odpustenia a milosť vykúpenia, môže prejavovať milosrdenstvo k ostatným. Dnes sa pozrieme na prejavy tých, ktorí sa síce zbožne správajú, dodržujú zákon, vidia hriech a nedokonalosť ostatných, ale prejavovať milosrdenstvo nedokážu a ani nemôžu.

To, ako vyzerá naša ateistická spoločnosť všetci dobre vieme. Pravej viery je málo a ešte menej je tých, ktorí sa riadia biblickými princípmi. Ako biblia popisuje bezbožnú spoločnosť?

... naplnení všetkou neprávosťou, smilstvom, zlosťou, lakomstvom, zlobou, plní závisti, vraždy, sváru, ľsti, zlomyseľnosti; utŕhači, ohovárači, nenávistníci Boha, pyšní, spupní, chvastaví, výmyselníci zla, neposlušní rodičom, nerozumní, vierolomní, neláskaví, nemilosrdní. (list Rímskym 1:29-31)

Ako vidíme, spoločnosť sa behom posledných dvetisíc rokov príliš nezmenila. Závisť, spory a zlomyseľnosť je všade okolo nás. Všimnime si, že všetky vlastnosti bezbožnej spoločnosti sa prejavujú ako nedostatok lásky a zľutovania, čiže ako nedostatok milosrdenstva.

V minulej relácii sme hovorili o milosrdných ľuďoch. Dnes sa pozrieme na tých nemilosrdných. Začneme príbehom nemilosrdného služobníka a otázkou odpustenia:

Vtedy pristúpil Peter a spýtal sa Ho: Pane, keď sa brat previní proti mne, koľko razy mu odpustiť? Až do sedem razy? Ježiš mu odpovedal: Nehovorím ti, že až do sedem razy, ale až do sedemdesiatkrát sedem razy! Preto podobné je kráľovstvo nebeské človeku-kráľovi, ktorý chcel účtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý mu bol dlžný desaťtisíc talentov. Pretože nemal čím zaplatiť, rozkázal ho pán predať aj so ženou, aj s deťmi a so všetkým, čo mal, a zaplatiť. Sluha mu však padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a všetko ti zaplatím! A pán sa zľutoval nad sluhom, prepustil ho a dlh mu odpustil. Keď tento sluha vyšiel, stretol jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho a škrtil hovoriac: Zaplať, čo si dlžný! Jeho spolusluha padol mu k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a zaplatím ti! On však nechcel, ale odišiel a uvrhol ho do väzenia, dokiaľ by dlh nezaplatil. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, náramne sa zarmútili, šli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa prihodilo. Vtedy predvolal si ho pán a povedal mu: Ty zlý sluha, celý dlh som ti odpustil, pretože si ma prosil; či si sa nemal aj ty zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa aj ja zmiloval nad tebou? A rozhneval sa jeho pán a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ by nezaplatil celý dlh. Tak i môj Otec nebeský urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi jeho previnenia. (Matúš 18:21-35)

Čo dodať? Príbehu rozumieme. Aby sme však rozumeli pravému milosrdenstvu, je potrebné, aby sme najskôr spoznali zdroj milosrdenstva. Nasledujúce slová nie sú ľudskou špekuláciou, ale Božou skutočnosťou:

Nenakladá s nami podľa našich hriechov a neodpláca nám podľa našich vín. Veď ako nebo vysoko je nad zemou, tak mocná je Jeho milosť nad tými, čo sa Ho boja. Ako ďaleko je východ od západu, tak vzďaľuje od nás naše prestúpenia. (Žalmy 103:10-12)

Mali by sme vedieť, že jediní milosrdní ľudia sú tí, ktorí vložili všetku nádej do Hospodina. Uvedomujú si, že je to Boh, kto aj ich vytiahol z jamy smrti a z tône bahna. To sú tí, ktorí pred Hospodinom došli milosrdenstva. Tí, so zlomeným srdcom a chudobní v duchu, krotkí, žalostiaci, lačnejúci po spravodlivosti. Len tí môžu byť skutočne milosrdní, pretože z osobnej skúsenosti poznali, že im bolo odpustené.

V žiadnom skutku histórie nebolo toľko milosrdenstva ako v ukrižovaní Pána Ježiša Krista. Ježiš šiel dobrovoľne na kríž z milosrdenstva, aby vykúpil tých, ktorých mu Otec dal. Neprišiel pre spravodlivých, ale pre hriešnikov.

Pozrime sa ešte na to, aký rozdiel je medzi stratenými, márnotratnými a nemilosrdnými. Márnotratnosťou nemáme na mysli nezmyselné míňanie peňazí, ale nedocenenie Božej milosti. Všetci dobre poznáme podobenstvo o márnotratnom synovi. Príbeh začína slovami: Jeden človek mal dvoch synov. Mladší syn si vzal svoj diel dedičstva, odišiel do ďalekej krajiny a tam pochabým životom celý majetok prehýril. Keď bol na dne, rozhodol sa k návratu:

Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom; prijmi ma ako jedného z nádenníkov. I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho. A syn mu povedal: Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom. Ale otec rozkázal sluhom: Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy; potom vezmite vykŕmené teľa, zabite ho a jedzme a veseľme sa. Lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa. A začali sa veseliť. (Lukáš 15:18- 24)

Každý človek, ktorý dostal od Boha dar života, dostáva dedičstvo, ktoré mu bolo zverené a nejako s ním naloží. Prvý syn, ako sme práve počuli, vzal svoj životný údel do svojich rúk, rozhodol sa k odchodu z otcovho domu a svojím pochabým správaním všetko prehýril. Keď bol na dne - schudobnel v duchu, vrátil sa a milujúci Otec prejavil stratenému synovi milosrdenstvo. Ale teraz dávajme pozor! Na scénu prichádza aj druhý syn, poslušný a pracovitý brat. Ten, keď počul, že sa z domu ozýva hudba a tanec, spozornel. Čo sa to deje a ako to, že ja o tom nič neviem? Keď sa od služobníctva dozvedel, že otec dal zabiť vykŕmené teľa, namiesto radosti vzplanul hnevom. Nielenže sa neradoval z návratu strateného brata, ale ako pravý márnotratný syn vyčítal svojmu otcovi:

Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani kozliatko, aby som sa poveselil s priateľmi; keď však prišiel tento tvoj syn, ktorý ti prehýril majetok s neviestkami, zabil si mu vykŕmené teľa. (Lukáš 15:29-30)

Tento výkrik zloby a sklamania sprevádza aj mnoho kresťanov, ktorí čakajú okamžitú odmenu alebo sú presvedčení, že si od Otca zaslúžia viac, než im dáva. Sú to všetci tí, ktorí sa namáhajú a predbiehajú dodržiavaním najrôznejších nariadení, tí, ktorí vidia triesku v oku druhých, ale brvno vo vlastnom oku nevidia. Márnotratní synovia svoje hriešne motívy nielenže nevidia, ale navyše ich dôkladne skrývajú. To, že nie sme lepší, nám pripomína nasledujúci verš:

Lebo keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým. Veď Ten, ktorý povedal: Nezcudzoložíš! povedal aj: Nezabiješ! A keď aj nezcudzoložíš, ale zabíjaš, prestúpil si zákon. Aj hovorte aj konajte ako ľudia, ktorí majú byť súdení podľa zákona slobody. Lebo nemilosrdný bude súd nad tým, kto nepreukazoval milosrdenstvo; milosrdenstvo nemá strach pred súdom. (list Jakuba 2:10-13)

To, že sme nábožensky poslušní a so sebazaprením slúžime, nás samo osebe k podstate milosrdenstva nepriblíži. Koľko bratov strateného syna žije v našich zboroch, ktorí nedokážu preukázať milosrdenstvo ani svojím najbližším? Málokto z nás by sa stotožnil s postavou strateného syna, ktorý prehýril celý majetok s prostitútkami, ale koľkí z nás vidia nahotu vnútra zdanlivo kladnej postavy celého príbehu? Koľko je medzi nami tých, ktorí zo spoločenstva Božieho ľudu sklamane odchádzajú, pretože im Boh nevystrojil hostinu? Záverečné slová podobenstva strateného a márnotratného syna patria všetkým, ktorí ešte nedocenili Božiu milosť:

Ale otec mu povedal: Dieťa moje, ty si vždy so mnou, a všetko, čo mám, je tvoje; ale patrilo sa nám veseliť a radovať. Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa. (Lukáš 15:31-32)

Božie milosrdenstvo teda nie je všeobjímajúca láska, ale milosť preukázaná tým, ktorí plne dôverujú Bohu a v otázkach spásy nie sú márnotratní.