2. Pokoj

Dnes pokračujeme s témou pokoja a mieru v rámci cyklu relácií s názvom Ako žiť kresťanský život, ktorý vychádza z Ježišovej kázne na vrchu. Verš, ktorým sa zaoberáme znie:

V minulej relácii sme počuli biblickú definíciu pokoja a mieru. Povedali sme si, že najbežnejšia definícia mieru je neprítomnosť sporov, konfliktov a bojov. Tiež sme zdôraznili, že pokoj nemôžeme oddeliť od spravodlivosti, milosrdenstva a vernosti. Tí, ktorí pôsobia pokoj a mier, sú nazývaní synmi Božími. Byť tvorcom Božieho pokoja nie je ľahká úloha. Ani svetskí mierotvorcovia medzinárodných a nadnárodných organizácií nemajú trvalý úspech. Musíme si uvedomiť, že žijeme vo svete, kde každá záujmová skupina velebí sama seba. Preto to, čo Božie slovo nazýva hriechom, bezbožní ľudia nazývajú osobnou slobodou a právom. Spoločnosť nás nabáda, aby sme si zo života vzali všetko, čo chceme a hlavne, nech nás nikto neobmedzuje! Bezbrehá sloboda a nedostatok osobnej zodpovednosti sa následne prejavuje všade okolo nás. Skutočný pokoj a mier nespočíva v ľudských schopnostiach, rozume, súde, dohode, ani v telesných, sociálnych alebo hospodárskych okolnostiach jednotlivca, národa alebo ľudstva. Pokoj nevychádza z nás, ale z Boha. Bezvýchodiskovosť bezbožných spoločností ilustruje skutočnosť, že aj tých, ktorí žijú v sociálne vyspelých krajinách, zachvátila nespokojnosť, nepokoj, sklamanie a stále viac ľudí nie je schopných plniť ani svoje základné povinnosti. Nikdy v minulosti nebolo ľudstvo natoľko súžené vnútorným nepokojom ako dnes. Hriešny človek sa stal sám sebe bohom a súčasne najväčším nepriateľom. Samozrejme, že nie každý sa prejavuje ako hriešnik alebo zloduch, ale to neznamená, že z ľudského hľadiska dobrý a obetavý človek má čisté srdce a je nositeľom pravého pokoja. Bezbožný človek môže byť nositeľom Nobelovej ceny mieru a pred svetom môže byť čistý ako obielená stena. Napriek tomu pred Bohom skrýva najväčšiu neresť a tou je nevera. Poďme ďalej a položme si druhú otázku:

Čo ohrozuje pokoj a mier?

Ak má pokoj a mier úzku súvislosť so spravodlivosťou a pravdou, potom zamlčovanie pravdy ohrozuje pokoj a mier zo všetkého najviac. Pozrime sa na známy biblický výrok, ktorý vyburcuje každého poslucháča, presvedčeného o tom, že v človeku prebýva dobro, a príčinou zla v spoločnosti sú nerovné alebo zlé životné podmienky. Z omylu nás vyvedú slová proroka Jeremiáša:

Srdce je klamlivé nad všetko a zradné je - kto sa v ňom vyzná? (Jeremiáš 17:9)

To, že som sa ja alebo vy, nedopustili niečoho skutočne ohavného je len dôsledok Božej milosti, ktorá drží na uzde našu hriešnosť. Nie preto, že sme lepší ako ostatní, ale preto, že sme nemali príležitosť a neboli sme vystavení rovnakému pokušeniu. Pozrime sa ďalej na to, ako sa klamlivé srdce, a to má každý človek, navonok prejavuje? Prirodzení ľudia, čiže všetci, ktorí sa narodili telesne a ešte neboli znovuzrodení duchovne, nemajú v srdci pokoj:

Neverní nemajú pokoj, vraví Hospodin. (Izaiáš 48:22)

Jeremiáš hovorí, že vnútorný človek je nevyliečiteľne hriešny a Izaiáš dodáva, že neverný a bezbožný človek nemá pokoj. Nemá pokoj, nie preto, že je chudobný, chorý a nevzdelaný, ale preto, že pred Bohom nemá bázeň. Žije tak, ako keby Boh neexistoval. Ani nábožensky založený človek sa nemôže stať skutočným nositeľom pokoja, pokým neprežije prvých šesť blahoslavenstiev tak, ako ich kázal Pán Ježiš na vrchu. Tie začínajú takto:

1. Chudobou v duchu: sme duchovní žobráci a nemáme nič dobré, čo by sme Bohu mohli ponúknuť. Voláme o pomoc k Bohu, pretože sami nič nezmôžeme. (3)

2. Žalostíme, naše srdce vzlyká a trpí v hriechu. Vidíme sami seba pred zvrchovaným a svätým Bohom. (4)

3. Krotkosť a mlčanlivosť nás ovládne. Nenachádzame slová, nemôžeme sa hájiť. Prestávame kritizovať. (5)

4. Začíname lačnieť a žízniť po spravodlivosti, po správnom živote. Túžime po milosti a novom živote. (6)

5. Stávame sa milosrdnými, pretože vidíme okolo seba duchovnú biedu. (7)

6. Získavame novú osobnosť, dostávame nové čisté srdce, sme znovuzrodení. (8)

7. Znovuzrodení ľudia sa stávajú tvorcami pokoja a vydávajú svedectvo o zmierení s Bohom a predstavujú Krista hriešnikom. (9)

Ako vidíme, skutočný pokoj pramení jedine z ľudského vzťahu synovstva k Bohu. Pre úplnosť dodajme, že biblickí nositelia pokoja, títo duchovní mierotvorcovia, majú neľahkú úlohu, pretože sú narušiteľmi stojatých vôd hriechu. Keď vidíme niekoho z veriacich, že žije v hriechu, nemôžeme zavierať oči. To je kresťanská zodpovednosť za nášho brata. Skutočnými mierotvorcami a nositeľmi pokoja sú tí, o ktorých nepíše tlač a televízne spravodajstvo im nevenuje žiadnu pozornosť. Pre svet nie sú dôležití ani zaujímaví. Sú to anonymné zástupy tých, ktorí hlásajú evanjelium, zásluhou ktorých Boží vyvolení spoznávajú Pána Ježiša Krista. Prinášajú hlboký skutočný pokoj a mier tým, ktorí sú ochotní počúvať. Evanjelizácia nie je pokojná práca, najmä keď sa stretnete so samospravodlivými, čiže "dobrými" ľuďmi, ktorí svoj hriech nevidia. Skutočnosťou zostáva, že Božie evanjelium uráža hriešnikov. Preto aj dnes, keď príde do bezbožného prostredia nositeľ Božieho pokoja, dostane sa do drviaceho súkolia nedôvery a opovrhnutia. My však vieme, že jediný zmysel života v tomto padlom stave je hlásanie dobrej zvesti evanjelia, že Boh mení srdcia hriešnikov, aby ich očistil, aby ich obnovil, regeneroval, znovuzrodil, vzkriesil z mŕtvolnej oddelenosti od Boha v žijúcu prepojenosť s Bohom. Výsledkom tejto premeny je vnútorný pokoj a Božie synovstvo. Všetko ostatné je len pominuteľnosť a márnosť.

Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši? Alebo čo človek dá ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše? (Matúš 16:26)

Vôbec nič! Nikto z nás si nemôže predĺžiť pozemský život ani o sekundu. Akokoľvek dlho budeme žiť, mali by sme mať čisté srdcia a byť naplnení Božím pokojom. Našou zodpovednosťou je, aby sme svojho Boha a Stvoriteľa milovali celým svojím srdcom, mysľou a silou. A to vyžaduje úsilie a každodenný zápas. Júda túto premenu potvrdil, keď napísal:

Milovaní, keďže sa všemožne snažím písať vám o našom spoločnom spasení, nútený som vám napísať a napomenúť vás, aby ste bojovali za vieru, odovzdanú raz navždy svätým. (list Júdov 1:3)

Synovia Boží vedú so svetom aj najbližšími boj viery. Osobnosť Pána Ježiša Krista a otázky viery spôsobujú spory a vždy budú prinášať duchovné zápasy. Určite nebude na škodu, keď si pripomenieme, že aj keď sa veriaci rozdeľujú do najrôznejších náboženských systémov a denominácií, v skutočnosti existujú len dva druhy náboženstva. Celý zložitý systém môžeme deliť na náboženstvo skutkov a milosti. Jedno náboženstvo počíta s ľudskými skutkami, to druhé je vykúpené Božím skutkom. Jedno hovorí, že budem spasený za osobné zásluhy, pretože konám dobro. Druhé učí, že žiadne zásluhy nemám a konám dobro preto, že už som spasený. Motivácia je úplne protichodná. To, čo je v prvom type náboženstva príčinou, je v druhom type dôsledkom. A čo je v prvom dôsledkom, je v druhom príčinou. Pozrime sa na správne poradie, či platia najskôr skutky a potom spasenie alebo najprv spasenie a potom skutky.

Prvé, náboženstvo skutkov, prichádza v mnohých baleniach. Sú ich tisíce. Zjednodušene môžeme povedať, že človek si nahovára Boha. Sú to náboženstvá subjektívne, pretože smerujú od človeka k Bohu. Iniciatíva je na človeku, spasenie je v Bohu. Inak povedané, je to náboženstvo, ktoré v človeku vzbudzuje nádej, že keď sa pričiní, bude odmenený. Aj mnohí kresťania sa mýlia, keď pripúšťajú možnosť, že človeku ku spáse stačí úprimná viera, bez toho aby skúmali, ktorý Boh je objektom ich viery. Skutok viery ešte nikoho nespasil - spasiť môže len Objekt viery - Boh.

Druhé náboženstvo, to je viera v milosť, ktorá vôbec nepočíta s osobnými zásluhami. Viera v milosť je jedinečné náboženstvo, keď si Boh nahovára človeka. Je objektívne, pretože ide od objektu - Boha k subjektu - človeku. Boh našu myseľ nielen premieňa, ale aj obnovuje. Aby sme poznávali Božiu vôľu a náš každodenný život bol obrazom Jeho slávy.