1. Prenasledovaní

Zaoberáme sa Ježišovým kázaním na vrchu, 5. kapitolou Matúšovho evanjelia a pomaly sa blížime k záverečným veršom na tému kresťanskej blaženosti a k tomu, ako máme žiť kresťanský život. Zatiaľ sme si vysvetlili aké vlastnosti má človek, ktorý je oslovený Božím slovom. Potom sme si vysvetlili, ako sa pôsobenie Božieho slova prejaví v našom správaní. V tretej sérii relácií sme sa zaoberali skutočnosťou, ako sa svet správa ku kresťanom. Dnes sa pozrieme na 10.,11. a 12. verš 5. kapitoly Matúšovho evanjelia:

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Blahoslavení ste, keď vás pre mňa hanobia a prenasledujú a hovoria o vás všetko zlé; radujte a veseľte sa, pretože vaša odmena hojná je v nebesiach; veď tak prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami. (Matúš 5:10-12)

Pozrime sa na historické hrôzy, ktoré sprevádzali nasledovníkov Pána Ježiša Krista. Z Písma vieme, že v počiatkoch cirkvi boli niektorí kresťania pre pobavenie prizerajúcich sa hodení vyhladnutým levom. Iní boli priviazaní ku kolom a upálení. Nero na svojich večerných záhradných hostinách svietil horiacimi pochodňami zo živých kresťanov, ktorí boli pomazaní smolou. Iných dal zašiť do koží divých zvierat a pustil na nich loveckých psov, aby ich roztrhali na kusy. Kresťania boli naťahovaní na škripec; boli zaživa sťahovaní z kože; polievaní roztaveným olovom; rozžeravené mosadzné pláty boli prikladané na ich najcitlivejšie časti tela; ich oči boli vylúpnuté; časti ich tela boli zaživa odrezané a pred ich očami pečené na ražni; ich končatiny boli pálené, pričom ich telo a hlava boli polievané studenou vodou. Boli mučení tak, aby zostali čo najdlhšie pri vedomí. Rimania obviňovali kresťanov, že sú ľudožrúti, pretože jedia telo Ježiša Krista a pijú Jeho krv. Od takého obvinenia nie je ďaleko k viere, že kresťania prinášajú ľudské obete, a že ich kanibalské zhromaždenia a orgie je nutné zniesť zo sveta. Nasledujúce verše boli pre Rimanov dostatočným priznaním:

Pozdravujte sa svätým bozkom. Pozdravujú vás všetky cirkevné zbory Kristove. (list Rímskym 16:16)

V očiach pohanov boli tieto slová interpretované so sexuálnym podtónom ako nezákonné a odporné praktiky. A poďme ďalej. Kresťania verili a veria, že tento svet a tento vesmír sa rozplynie v ohni. To vedeli z Petrovho listu:

Príde Pánov deň ako zlodej, keď sa nebesá rachotom pominú, živly sa rozplynú v ohni a zem so svojimi dielami zmizne. (2. list Petra 3:10)

Kdekoľvek vznikol požiar, bol prisudzovaný kresťanom. Vinník sa vždy rýchlo našiel. Rímska ríša bol kolos. Rozprestierala sa od Britských ostrovov až po Mezopotámiu, od severu Nemecka až po severnú Afriku. Bol to v podstate celý vtedajší známy svet. Rimania hľadali akýsi zjednocujúci spoločný menovateľ pre celú ríšu. Udržať jednotu ríše by nebolo ľahké ani dnes, nieto pred dvoma tisíckami rokov. Rimania si uvedomovali, že jeden človek, ktorý vládne celej ríši, musí byť viac než obyčajný smrteľník. Rímsky panovník mal mnoho titulov, až sa podarilo z neho urobiť boha. Ten, kto božského Cézara nezbožňoval, nesmel nakupovať ani predávať. Rimania v priebehu vekov vyvinuli systém výročnej poklony božskému Cézarovi. V podstate to nebolo nič iné než kult osobnosti. Každoročne každý rímsky obyvateľ musel povinne páliť kadidlo Cézarovi a zamumlať: Cézar je pán. Za túto poklonu dostal akúsi legitimáciu, ktorá sa volala libellus, čiže vysvedčenie. Každý kto mal libellus, teoreticky mohol zbožňovať koho chcel. Rimania len chceli zaistiť, aby Cézar bol pomazaný ako prvý. Kresťania by mohli pokojne a bez problémov ctiť Ježiša Krista, ale museli mať libellus. Pri povinnom akte zbožňovania nemohli zaprieť Krista. Keďže nemali libellus, tak žili v náboženskej ilegalite. Niečo ako neregistrovaná cirkev na teritóriu bývalého socialistického tábora. Kresťania, pretože stáli len za Kristom, sa v Ríme stali disidentmi a vtedajší systém ich vnímal ako nebezpečných rebelov a podvratné živly. Ich jediný "zločin" bol Kristus. Kresťania boli vystavení mučeniu len a len kvôli svojmu nekompromisnému postoju. Som presvedčený, že keby dnešní kresťania stáli za Kristovým učením rovnako pevne ako za ním stáli kresťania pred 2000 rokmi, boli by sme svedkami omnoho ostrejšieho prenasledovania. Zdanlivá miernosť a tolerancia súčasného sveta ku kresťanom je spôsobená náboženskou vlažnosťou cirkvi. Ježiš Kristus by dnes v dobe elektronickej komunikácie rozhodne nemohol kritizovať duchovnú a štátotvornú elitu tri a pol roka ako vtedy. Dnes by bol umlčaný a usmrtený oveľa skôr. Svet by si našiel zdôvodnenie ako si ho našli náboženskí vodcovia a politická moc vtedajšej doby. Tak vznikali náboženské vojny aj bratovražedné konflikty. Spájanie cirkvi a štátnej moci končí vždy tragicky. Také usporiadanie spoločnosti takmer vždy núti svojich občanov, aby sa sklonili pred oficiálnou mocou. Donucovacie prostriedky nie sú nič nové pod slnkom. Tak fungovala Rímska ríša, totalitná cirkev, Hitlerova "tisícročná" ríša, alebo komunistická ríša v područí Sovietskeho zväzu. Človek v celej ľudskej histórii dokázal, že slová Písma majú pravdu - duchovne mŕtvy človek je schopný všetkého. Je omnoho horší a nebezpečnejší, než akákoľvek šelma. Napriek tomu, veľká časť ľudstva vkladá svoju nádej do človeka a existenciu Boha popiera.

Perzekúcia kresťanov je vo svete nevyhnutná. Tí, ktorí oddane stoja za Kristom budú:

(1) potupení, (2) prenasledovaní, a (3) obviňovaní všetkým možným zlom. Kresťan má reprezentovať na tejto zemi Pána Ježiša Krista. Má urobiť všetko, čo Kristus chce, aby urobil. Neviem, čo by som robil, ako by som obstál pri mučení a týraní. Či by som obstál ako hrdinovia viery minulosti i prítomnosti. Nedokážem si predstaviť, že by som bol hodený trebárs do jamy s levmi. Verím, že keby nás niečo také stretlo, že by sa nám v umieraní otvorili nebesá ako Štefanovi, a že nám Boh dodá silu na prekročenie prahu z tohto sveta k Nemu. V Ňom nás čaká zasľúbenie večného života, t.j. že Ho budeme poznať, budeme nasýtení, dôjdeme milosrdenstva, uvidíme Boha a budeme nazvaní Božími synmi. Nasledovaním Krista môžeme stratiť rodinu, postavenie, majetok, ale v Jeho cirkvi nachádzame nový domov a novú rodinu. Ich domy poskytnú dočasné prístrešie aj nám. Pamätajme si, že kresťan na tomto svete nič nevlastní. Je len správcom a "manažérom" Božieho majetku, vrátane našich najbližších a detí. Veriaci by mal byť pripravený a ochotný prijať akúkoľvek skúšku, ktorá príde. To je biblický ideál, ale nie všetci kresťania sú zo železa. Na druhej strane nám Boh zasľúbil, že nás vybaví tak, aby sme obstáli v každej skúške.

Veď ako sa množia naše utrpenia pre Krista, tak sa rozmnožuje aj naše potešenie skrze Krista; či sme totiž súžení (súžení sme) na vaše potešenie a spasenie, či sa nám dostáva útechy, (aj to) je na vaše potešenie, ktoré pôsobí, že trpezlivo znášate tie isté utrpenia, aké aj my znášame. A naša nádej pre vás je pevná, lebo vieme, že ako máte účasť v utrpeniach, tak aj v potešení. (2. list Korintským 1:5-7)

Ježiš povedal, že Jeho ľud bude prenasledovaný a ponižovaný. To je jedna strana mince. Druhá strana hovorí o blaženosti povzbudenia, útechy a sily. Z tohto postoja vyplýva náš osobný prístup ku každodennému životu. Blaženosť v prenasledovaní buduje osobnú statočnosť. Tá nám dodáva silu a vytrvalosť, aby sme prekonali strach z poníženia, posmechu alebo týrania. Stále hovoríme o ideálnom kresťanovi. Sám neoplývam veľkou statočnosťou, nehovorím vždy to, čo by som mal hovoriť, a často hovorím to, čo by som nemal. Toľkokrát som z pohodlnosti nesvedčil o Pánovi Ježišovi Kristovi, a tí ľudia mi zmizli z dohľadu a zdá sa, že navždy. Najnebezpečnejšie je, keď si myslíme, že by sme mali pravdu evanjelia trochu prispôsobiť dnešnému svetu, aby bolo prijateľnejšie. Prinášať zdravé učenie a nezamlčovať Božie pravdy je aj našou túžbou a nenájdeme ich nikde inde než v Božom slove. Prenasledovanie kvôli Božiemu slovu sprevádza veriacich po celú dobu, od prvého až po druhý príchod Pána Ježiša Krista. Po celú dobu Kristovho duchovného Kráľovstva, ktoré, ako vieme, nie je z tohto sveta. Vidíme, že po celý vek cirkvi existujú dva svety. Zdanlivo bezvýznamná menšina kresťanov-cudzincov, ktorí v tomto svete nemajú domov a väčšina sveta, ktorá k rodine Božieho ľudu nepatrí. Náš domov je v Božom kráľovstve, ktoré nie je z tohto sveta. Občanmi Božieho kráľovstva sme už dnes:

Lebo naše občianstvo je v nebesiach, odkiaľ i Spasiteľa očakávame, Pána Ježiša Krista. (list Filipským 3:20)