4. Prenasledovaní

Zaoberáme sa Ježišovým kázaním na vrchu, 5. kapitolou Matúšovho evanjelia a naša téma je prenasledovanie veriacich. Vychádzame z nasledovného textu:

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Blahoslavení ste, keď vás pre mňa hanobia a prenasledujú a hovoria o vás všetko zlé; radujte a veseľte sa, pretože vaša odmena hojná je v nebesiach; veď tak prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami. (Matúš 5:10-12)

Počas minulých relácií sme si povedali, že aj my kresťania, rovnako ako Kristovi učeníci, sme pre svet vyhnanci a cudzinci. Apoštoli poznali cenu svojho kresťanstva na vlastnej koži. Ako vieme, desať či jedenásť ich zomrelo mučeníckou smrťou. Byť kresťanom v tomto svete nebolo nikdy výhodné. Skôr naopak. Len Boh vie, koľko mučeníkov zaplatilo za svoju vieru životom!

Možno, že aj vy, milí poslucháči, si myslíte, že kresťanom dnes nikto až tak neubližuje. Ale to nie je preto, že dnešný svet je múdrejší a rozumnejší, ale preto, že kresťania svoju vieru žijú polovičato. Keby dnes konfrontovali svet slovami Ježiša Krista, zažili by tiež horúce chvíle. Ak si myslíme, že náš život, civilný alebo kresťanský, zvládneme osobnou prispôsobivosťou, stykmi so správnymi ľuďmi, svojou príkladnou dobrotou, ale bez Božieho vedenia, tak ideme po slepej koľaji. Ježiš povedal všetkým svojím učeníkom a nasledovníkom:

… ale prijmite moc Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii a až do posledných končín zeme. (Skutky 1:8)

V pôvodnom jazyku (gréčtine) slovo svedkovia znie martures, z toho je odvodený výraz martýr, čiže mučeník. Byť svedkom znamená byť mučeníkom. Dnešní veriaci väčšinou nie sú ani svedkami, ani mučeníkmi. Pretože oni sami evanjelium neberú tak vážne, aby zaň boli ochotní trpieť alebo položiť život. Kristovi učeníci nemajú na výber, nemôžu mlčať:

… zvestuj slovo, buď pohotový vhod-nevhod, presviedčaj, karhaj, napomínaj so všetkou trpezlivosťou a poučovaním. Lebo príde čas, keď ľudia neznesú zdravé učenie, ale pretože chcú počúvať len to, čo sa im páči, budú si podľa svojich žiadostí zháňať učiteľov. (2. list Timoteovi 4:2-3)

Kázať evanjelium v každom čase vyžaduje odvahu a trpezlivosť. Neraz sa pýtam, či je možné byť príkladným kresťanom, myslím takým ako bol Pavol, ktorý sa nechválil sám sebou, aj keď mal mnoho dôvodov? Apoštol Pavol sa mohol povyšovať svojou náboženskou aj spoločenskou prestížou. Mohol povedať: "Promoval som ako doktor teológie na Gamalielovej univerzite v Jeruzaleme, ovládam niekoľko svetových jazykov, osobne sa poznám s mnohými kráľmi a slávnymi osobnosťami. Zázračne som vstal po kameňovaní, keď si všetci mysleli, že som mŕtvy, bol som vzatý do tretieho neba …!" Pavol sa mohol chváliť a určite by získal mnoho poslucháčov. Svetové agentúry by sa predháňali o exkluzívne interview s týmto neobyčajným človekom. Stal by sa senzáciou, pokým by ho nevystriedala iná svetová jednotka. Apoštol Pavol teologickú kvalifikáciu a konexie, ktoré by svet obdivoval, opomína a namiesto toho hovorí:

Sú služobníci Kristovi? Bláznivo hovorím: Tobôž ja! Viac som sa napracoval, viac naúpel vo väzeniach, viac nazvíjal pod údermi, často som bol v nebezpečenstve smrti! Päťkrát po štyridsať palíc bez jednej dostal som od Židov, trikrát ma zošľahali, raz kameňovali, tri razy som stroskotal, deň a noc som sa zmietal na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od lotrov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a trude, často v bdení, o hlade a smäde, často v pôstoch, na zime a v nahote; (2. list Korintským 11:23-27)

Komu by sa páčil človek, ktorý len prehráva? Pred ľuďmi bol Pavol stroskotanec. Prečo podstupoval také prenasledovanie a útrapy pre akéhosi Krista? Čujme ako sám Pavol zmýšľa o svojich privilégiách:

A poznám toho istého človeka - či to bolo v tele, či mimo tela, neviem, Boh vie - že uchvátený bol do raja a počul nevysloviteľné reči, ktoré človek nesmie ani vysloviť. Týmto sa teda budem chváliť, sám sebou sa však nebudem chváliť, ak len nie slabosťami. Veď ak sa budem chcieť chváliť, nebudem nerozumný, lebo budem hovoriť pravdu. Uskromňujem sa však, aby si niekto nemyslel o mne viac, ako čo vidí, alebo počuje odo mňa, a aj pre neobyčajnosť zjavení. Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. Tri razy som prosil Pána, aby ho odstránil odo mňa, ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo moja moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný. (2. list Korintským 12:3-10)

Pavol nechcel hovoriť o sebe, nechcel žiadnu slávu, nechcel upozorňovať na svoju výnimočnosť. A keď už musel hovoriť o sebe, tak hovoril o svojich slabostiach. Pavol sa mohol chváliť, zažil mnoho Božích privilégií, a napriek tomu Boh nakoniec dopustil, a môžeme smelo povedať, že to bolo privilégium, že bol mučenícky sťatý. Apoštol Pavol nebol sám. V Markovom evanjeliu sa dočítame:

Tu prehovoril Peter: Ajhľa, my sme všetko opustili a nasledovali sme Ťa! (Marek 10:28)

Peter vlastne povedal: "Ježiš, opustili sme všetko, máme prázdne ruky, sme na tomto svete ako žobráci."

Ježiš odvetil: Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto opustil dom alebo bratov alebo sestry, alebo matku alebo otca alebo deti, alebo pole pre mňa a pre evanjelium, žeby nedostal sto razy toľko: teraz v tomto veku - keď aj s prenasledovaním - domy a bratov a sestry a matky a deti a pole, v budúcom veku však večný život. Mnohí prví budú poslední a poslední prví. (Marek 10:29-31)

Ten, kto opustí všetko, čo mu je najdrahšie na tomto svete, dostane spolu s prenasledovaním všetkého stokrát viac. Čiže mnohonásobnú odmenu niekedy v budúcnosti. To je prísľub nepoznanej blaženosti. Akí sme krátkozrakí! V nadchádzajúcom veku je to večný život v prítomnosti Ježiša Krista, toho jediného pravého Boha.

Po tejto zemi chodia ľudia s dvojitým občianstvom. Ľudia slobodní, slúžiaci svojmu Bohu, a ľudia v otroctve, slúžiaci sami sebe a potrebám sveta. Kresťan žije na tomto svete ako cudzinec. Má nebeské občianstvo a je poddaným Božieho kráľovstva. Kresťan je veľvyslancom tohto Kráľovstva, preto už vládne spolu so svojím Kráľom Ježišom Kristom. Vyznanie veľvyslanca Kráľovstva znie:

… aby som poznal Jeho, aj moc Jeho vzkriesenia, mal účasť v Jeho utrpeniach, bol Mu podobný v smrti (list Filipským 3:10)

Prosím, aby nedošlo k nesprávnemu pochopeniu. Kresťan sa neukája bizarnou askézou. Pozrime sa na Pavla, keď hovorí:

Teraz radujem sa vo svojich utrpeniach pre vás a na vlastnom tele doplňujem, čo chybuje zo súženia Kristovho pre Jeho telo, ktorým je Jeho cirkev. (list Kolosenským 1:24)

Pavol tu vôbec netvrdí, že by svojím utrpením doplňoval dovŕšenie spásy všetkých Božích vyvolených detí. Pavol tu hovorí: Ak mňa niekto osočí, tak neosočuje mňa, ale Krista. Keď mňa niekto zabije, zabíja Krista, pretože ja som v Ňom a On vo mne. Keď som vysmievaný, Kristus je vysmievaný. Svet nenávidí pravdu, ktorú kresťan reprezentuje. Pravda je Kristus. Utrpenie na kresťana prichádza bez toho, že by ho vyhľadával. Kresťan sa nikdy neraduje sám sebe, ale vždy sa raduje kvôli Pánovi Ježišovi Kristovi:

Ale nakoľko sa podieľate na Kristových utrpeniach, radujte sa, aby ste sa s plesaním radovali aj pri zjavení Jeho slávy. (1. list Petra 4:13)

Kresťan tiež nikdy nevyhľadáva roztržku, nikdy sa neraduje z toho, že niekomu to poriadne ukázal. Je však nutné, aby bolo povedané, čo musí byť povedané, kde to musí byť povedané, kedy to musí byť povedané, ako to musí byť povedané, komu to musí byť povedané a prečo to musí byť povedané. A neobávať sa následkov.

S týmito slovami sa s vami lúčim a teším na budúce stretnutie. Váš PS.