Skutky a viera

Milí poslucháči, vítame vás pri počúvaní relácie Dobrá novina, ktorú pre vás pripravil Pavel Steiger a jeho spolupracovníci. Programy Dobrej noviny ste mohli počúvať 27 rokov z vysielačov Hlasu Ánd v Ekvádore. O čom naša pravidelná relácia bude? Zatiaľ má pracovný názov "Ako žiť kresťanský život?". Budeme spoločne študovať ako žiť s Bohom, ako žiť v Jeho Kráľovstve. Najskôr chcem zdôrazniť často opomínanú skutočnosť, že biblická spása neprichádza na základe našich skutkov, ale vychádza z Božej milosti, ako o tom čítame v Božom slove:

A čítame ďalej:

Týmto chcem na povedať, že si za kresťanské správanie nikdy nemôžeme privlastňovať zásluhy; dobré skutky konáme na základe osobnej viery, z poslušnosti a všetka sláva patrí Bohu. Preto je viera bez skutkov nemysliteľná.

Majme na pamäti, že nie sme spasení zo skutkov. Viera plodí skutky. A práve tu často dochádza k naprostému nepochopeniu evanjelia. Mnohokrát som sa stretol s argumentom typu: "Keď nezáleží na skutkoch, tak je dobre, Pán Boh ti daroval spasenie a si v suchu. Môžeš si robiť čo chceš, klamať, kradnúť, smilniť, vraždiť, … pretože tvoje skutky sa nezaznamenávajú." Ale takáto argumentácia neobstojí. Naše skutky sú dobré len vtedy, keď je Boh zvrchovaným Pánom nášho života. Je to On, kto dáva človeku dar spasenia, On mu pripraví aj prostriedky a dobré skutky. A že to nie je naša túžba ani zásluha, vyplýva z nasledovných veršov Božieho slova:

…Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na dobré skutky, v ktorých nás Boh už prv uspôsobil chodiť. (Efezským 2:10)

Na úvod chcem povedať, že dobré skutky, ktoré sprevádzajú a potvrdzujú naše spasenie, sú nám dané zhora, pochádzajú z Boha, nie z nás, pretože keby boli z nás, upriamovali by sme svoju pozornosť na seba, na naše osobné zásluhy, čo by malo za následok, že by sme sa s ostatnými porovnávali, pričom by sme sa svojimi dobrými skutkami chválili. Prijať túto pravdu nie je vôbec ľahké. Ale bez nej nám hrozí nebezpečenstvo, že staviame našu spásu na zlých základoch. Niekto možno namietne, že práve biblia nás k dobrým skutkom nabáda, keď hovorí:

Z týchto veršov vyplýva, že dobré skutky produkované človekom, nie sú o spasení, ale o pokoji s Bohom a blížnymi. Samotné skutky prinášajú len falošnú nádej, že Boh s našimi zásluhami ráta a bude ich merať. Ale taká viera, viera vo vlastné dobro, produkuje len ľudskú pýchu. Nezabúdajme na to, že Boh je hybnou silou našej viery a skutkov. Čo Boh vo svojom neprístupnom svetle vo večnosti nadekrétuje, to si človek dobrovoľne v historickom časopriestore zvolí. Z toho vyplýva, že dobré skutky sú obrazom nášho vzťahu k Bohu a sprevádzajú skutočnú spásonosnú vieru. Znova opakujem, že si za naše dobré skutky a akékoľvek kresťanské zásluhy nemôžeme robiť nárok na spasenie; sme úplne bez zásluh. Za naše spasenie patrí všetka sláva Bohu. Ani jedným dobrým skutkom či rozhodnutím nie sme spasení. A predsa sa dobré skutky snažíme robiť. Ale i naše snaženie je Božím darom. Aj keď Boh, ako sme si povedali, predurčil cieľ i prostriedky, ako k tomuto cieľu prísť, neide o fatalizmus, ale o aktívny prejav našej viery. Uveďme si praktický príklad. Ak dám sporiteľovi avízo, že banka XY do týždňa krachne, nech si čo najrýchlejšie vyberie svoje úspory a povie mi: "prosím ťa, nestraš, to sú nezmysly" - a vyberie včas svoje úspory, svojím činom preukázal aktívnu vieru. Ale ak mi druhý sporiteľ povie: "Ďakujem za informáciu, ihneď bežím do banky vybrať všetky svoje úspory", ale podľa informácie nekoná a o svoje úspory príde, tak je zrejmé, že mi neveril. Vieru musí sprevádzať skutok, inak to nie je viera, ale len vedomie o nej. V tejto praktickej ukážke mohli byť úspory zachránené len na základe viery v krach banky. Inak povedané, samotná "viera vo vieru" , viera v existenciu niekoho alebo niečoho, je zbytočná. Viera vo vieru má ešte jednu rovinu, ktorá je niekedy označovaná ako "lacná milosť". Dovoľte mi, aby som vám vysvetlil o čo ide. Mnoho veriacich ľudí je presvedčených, že sú spasení skrze Pána Ježiša Krista, ale ako sa vraví, "veľa reči - málo k veci". O spasení len rozprávajú. Hovoriť o svojom presvedčení je jedna vec, a žiť podľa tohto presvedčenia je druhá vec. Koľko ľudí sa na Ježišovom mene iba vezie? Dnes, po páde dialektického a čiastočne i humanistického materializmu, je módne veriť tradičným spôsobom; proste chceme sa k Bohu dákym spôsobom priblížiť, len nevieme ako na to. K tradíciám a duchovnu sa hlási dnes kdekto a predstavy o spásnej viere idú z extrému do extrému. Som prekvapený keď sa zúčastňujem na rôznych populárno-vedeckých prednáškach, koľko intelektuálov a ľudí naklonených vede, sa hlási k viere v Boha, ale len dovtedy, pokým im táto viera nenabúra vlastný pohľad na svet. Inak povedané, sú to ľudia, ktorí svojím spôsobom veria v existenciu Boha, ale Duch svätý ich neformuje na Boží obraz, ale naopak oni sa snažia formovať a prispôsobovať biblického Boha na svoj obraz. V našich reláciách budeme preberať predovšetkým Matúšovo evanjelium, budeme sa zaoberať hlavne Ježišovými citátmi, ktoré určujú štandard kresťanského správania. Uvidíme, že mnohí veriaci žijú žalostne neprimerane tomu, čo učil náš Pán Ježiš Kristus. Všetko, o čom budeme hovoriť, je adresované mne i vám všetkým. Všetci predsa chceme plne prežívať zdroj nášho spasenia a blaženosti. Učenie Pána Ježiša Krista nám odhaľuje smer, ktorým sa majú uberať skutočne spasení ľudia.Kde teda začať? Kde inde, než u seba.

Pán Ježiš Kristus chce, a pripravil pre nás všetkých, aby sme boli ľudia blažení. Viem, že tomuto tvrdeniu, skúsenosti mnohých kresťanov nezodpovedajú. Koľko poznáte veriacich, ktorí, ako sa zdá a ako skutočne cítia, nepoznajú a niekedy ani nepocítili skutočné šťastie, teda blaženosť, aby sme použili biblickú terminológiu. Ježišovo "kázanie na hore" k zástupom bolo tak revolučné, že explodovalo v mysliach tých, ktorí ho počuli. Viete prečo Ježišovo kázanie zaúčinkovalo ako dynamit? Pretože vtedy, a pre mnohých z nás to platí i dnes, bola kresťanská atmosféra poznamenaná nepochopením, čo to znamená byť nasledovníkom svojho učiteľa. Na jednej strane sa nábožensky založení ľudia snažili zo všetkých síl naplňovať prikázania zákona, a v dnešnej dobe je to práve naopak. Ani jedna, ani druhá cesta však nevedie do Božieho kráľovstva. Povrchná viera vo vieru síce dovoľuje ľuďom prežiť počiatočné nadšenie zo stretnutia s evanjeliom, čo však úplne postrádajú, je dlhodobá a hlboká radosť, ktorá je podmienená osobným vzťahom a skutočnou poslušnosťou k požiadavkám Pána Ježiša Krista. Veriaci je povolaný k životu naplnenému poslušnosťou a viera je overovaná správaním. Pán Ježiš už pred dvoma tisícami rokov videl, že ľudia si zamilujú ľahkú vieru vo vieru a budú sa spoliehať na vlastné skutky a bezpodmienečnú Božiu lásku. Koncepcia ľahkej viery a lacnej milosti je v naprostom rozpore s epištolami Nového zákona, ktoré sa týkajú istoty spasenia. Život skutočného veriaceho nie je nikde v biblii vykreslený ako ľahká a pohodlná existencia, ale ako cesta plná skúšok a protivenstiev. A to, ako sa k nim postavíme, svedčí o hĺbke našej viery. Toľko, milí poslucháči, na úvod. Teším sa na budúce stretnutie s vami. Dnešnú reláciu pre vás napísal Pavel Steiger, vydavateľ časopisu Zápas o dušu.