Ako žiť kresťanský život - Poslušnosť

Milí poslucháči, vítame vás pri počúvaní relácie Dobrá novina, ktorú pre vás pripravil Pavel Steiger a jeho spolupracovníci. Dnes sme pre vás pripravili druhé pokračovanie relácie na tému "Ako žiť kresťanský život". V minulej časti sme si povedali, že nie sme spasení na základe dobrých skutkov. Tiež sme si povedali, že život skutočného veriaceho nie je nikde v biblii vykreslený ako ľahký a pohodlný, ale je to cesta plná skúšok a protivenstiev. A to, ako sa k nim postavíme, svedčí o hĺbke našej viery. Pán Ježiš už pred dvoma tisícami rokov videl, že sú medzi veriacimi povrchní nasledovníci, ktorí usilujú o vieru vo vieru, ktorí sa spoliehajú na Božiu zhovievavosť, nie zvrchovanosť, a prijímajú vieru vo vyššiu moc ako módny doplnok a lacný dar. Boží dar spasenia nemôže byť dávaný ani prijímaný ako pozornosť, pretože vo svojej jedinečnosti stál tú najvyššiu cenu. Dnes sa budeme zaoberať otázkou ako sa naša viera prejavuje v každodennom živote. Ako máme žiť kresťanský život, aby sme prinášali Bohu milé ovocie? V Matúšovi čítame:

…Vypestujte dobrý strom, i jeho ovocie bude dobré. Alebo vypestujte planý strom, i jeho ovocie bude plané; lebo strom poznať po ovocí. (Matúš 12:33)

Všimnime si, že strom poznať po ovocí, nie podľa toho ako vyzerá. I zle vyzerajúci strom môže rodiť dobré ovocie, a naopak, dobre vyzerajúci strom môže rodiť plané ovocie. Tak i človeka poznáte, nie podľa toho aký na nás urobil dojem, ani podľa toho ako a čo hovorí, ale poznáte ho podľa skutkov, poznáte ho po ovocí. Prvé očividné ovocie spaseného človeka, ktorý nemá len vieru vo vieru, ale spásnu vieru v Pána Ježiša Krista, je poslušnosť Jeho slovám. Z tej vyplýva všetko ostatné. Kto nesie ovocie, ten je blažený a miera jeho šťastia nie je závislá na okolnostiach. Po prvé kresťan poslúcha a riadi sa príkazmi svojho Pána Ježiša Krista. Slovo Pán, s veľkým "P" nie je totožné so slovom pán s malým "p". Pán s veľkým "P" je vládca, je to majster, ktorý prikazuje, a pán s malým "p" je ten, kto Pána s veľkým "P" poslúcha nie ušami, ale činmi. Aby sme mohli svojho Pána poslúchať, musíme ho počúvať, ale to je len začiatok cesty s Bohom. V Jánovi čítame o tom, ako Židia načúvali slovám Ježiša:

…Keď takto hovoril, mnohí v Neho uverili. I riekol Ježiš Židom, ktorí Mu uverili: "Ak vy zostanete v mojom slove, ste naozaj mojimi učeníkmi." (Ján 8: 30-31)

Tu čítame, že mnohí poslucháči v Ježiša uverili. Ale Ježiš tých, ktorí uverili hneď rozdelil na dve skupiny. Na tých, ktorí zostávajú v Jeho slove, ktorí poslúchajú a riadia sa Jeho slovom; to sú tí, ktorí sú ozajstní učeníci, teda Jeho spasený ľud. A ďalej na tých, ktorí v Jeho slove nezostávajú; to sú tí, ktorí počujú, ale nie sú Jeho učeníci. Ten, kto nie je Jeho učeník, nemôže byť Jeho, a kto nie je Jeho, nemôže byť ani spasený. Ježiš tým len potvrdil, že pasívna viera, rozprávanie o viere bez skutkov je márne. Čo to v praxi znamená poslúchať Pána svojimi skutkami a činmi? Napríklad vedomie, že všetko dobré, vychádza z dobroty nášho Pána. Nezabúdajme, že všetko, čo považujeme za vlastné, máme od Boha - od samotnej osobnej existencie až po inteligenciu, rozhodovacie schopnosti, telesné zdravie, všetky dary a talenty, skrátka všetko dobré a prospešné čo máme a čo sme v živote dosiahli, máme len z Božieho zvrchovaného rozhodnutia. Táto skutočnosť platí pre veriacich aj neveriacich. Naša existencia a schopnosť akejkoľvek voľby, je podmienená Božím zámerom a účelom. Znova opakujem, nech si nikto nenárokuje zásluhy za svoje dobré skutky. Akonáhle sa začneme porovnávať s inými ľuďmi, alebo pripustíme myšlienku, že "ostatní nie sú takí dobrí ako ja", vzbudzuje to v nás len pýchu. Aj tak skôr či neskôr zabudneme, že Pán Ježiš položil život za nás hriešnych a nedokonalých a môžeme si myslieť, že si vlastne spasenie za dobré správanie zaslúžime. Aby sme sa tohoto omylu vyvarovali, náš Pán nás nabáda k tomu, aby sme si pripomínali Jeho sebaobetovanie za nás. Našu vďaku a úctu Mu môžeme prejavovať najrôznejším spôsobom. Jedným z nich je naša účasť, keď si pripomíname poslednú večeru Pána Ježiša. Je to svätá pamiatka kríža Nášho Pána Ježiša Krista. Pri nej si kresťania uvedomujú, že za nich, hriešnych, Pán Ježiš položil život; že bol potrestaný namiesto nich. Kresťan týmto faktom musí žiť. Je to jeho životné motto - Nevinný Pán vzal na seba moje hriechy.

…Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, a keď dobrorečil, lámal a riekol: "Vezmite, jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva; to čiňte na moju pamiatku!"(1. Korintským 11: 23-24)

Ako často si má kresťan v poslušnosti pripomínať poslednú večeru Pánovu? Biblia o tom mlčí. Ale ak milujeme nášho Pána, myslíme na Neho bez prestania; neustále si pripomíname Jeho obeť za nás. Najlepšie v kruhu iných kresťanov, tak často, ako len to je možné. Spoločne lámeme a jeme chlieb; sme vykúpení z hriechu tohoto sveta do večného života s Kristom, Jeho obeťou na kríži. Taká má byť kresťanova myseľ.

…Podobne po večeri vzal aj kalich a riekol: "Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi; to čiňte, kedykoľvek budete piť, na moju pamiatku!" Lebo kedykoľvek by ste jedli tento chlieb a pili z kalicha, zvestujete smrť Pánovu, kým nepríde! (1. Korintským 11: 25-26)

Čo platí o chlebe, platí aj o kalichu, o plode vinnej révy. Oboje nám Pán Ježiš prikázal, aby sme s Ním stolovali a boli v nepretržitom kontakte. Zaväzuje nás nová zmluva spečatená Jeho krvou. Je to svätá, oddelená spomienka na našu stratenosť a Božiu spásnu milosť. Chlieb hovorí o tele, kalich o preliatej krvi Pána Ježiša Krista. A oboje poukazuje na Jeho kríž. Táto pamiatka na poslednú večeru je svätým skutkom poslušnosti, pretože to Pán Ježiš prikázal. Napriek tomu mnohí kresťania sa nikdy alebo len zriedka zúčastňujú toho, aby si pripomenuli Pánovu smrť na kríži. Podobne mnohí nikdy Pána Ježiša Krista neposlúchli a nenasledovali Ho v krste. Mnohí kresťania základné znaky poslušnosti často prehliadajú nielen z neposlušnosti, ale aj preto, že sa na ne v zboroch jednoducho zabúda. Mnohí si neuvedomujú dôležitosť pamiatky Pánovej večere a krstu. V cirkvách sú mnohí, ktorí netúžia byť svedkami svetu v krste ani v účasti na pamiatke Pánovej večere. Nechceme nikoho súdiť, ale nie každý, kto sa pohybuje v kresťanských kruhoch, je pravým učeníkom svojho Pána. Koľko je tých, ktorí si o sebe myslia, že patria Bohu a predsa sa viac spoliehajú na seba, ako na Boha. Ktorí z nich mu skutočne patria, to vie len sám Pán Ježiš Kristus. Zúčastniť sa poslušne Pánovej večere, jesť chlieb a piť z kalicha, je čas keď skúmame sami seba pred Bohom:

…Skúmaj sa teda, človeče, a tak jedz z chleba a pi z kalicha. (1. Korintským 11:28)

Toto je nielen vzácna, ale i vážna chvíľa kresťanovho života. Viete prečo?

…Preto ktokoľvek by nehodne jedol tento chlieb alebo pil z kalicha Pánovho, previní sa proti telu a krvi Pánovej. … lebo kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije, lebo nerozoznáva telo Pánovo. Preto je medzi vami mnoho slabých a nemocných a mnohí umierajú. (1. Korintským 11:27,29-30)

Vo chvíľach stíšenia sa pýtam: "Som hoden jesť chlieb a piť z kalicha?" Ako by ste už počuli odpoveď. Nie vždy sa cítim dobre. Nie som spokojný sám so sebou. Keby som dal na svoje pocity, asi by som sa nikdy chleba a kalicha nedotkol. Sú chvíle, kedy je lepšie elementy pamiatky neprijímať a miesto toho skúmať svoje vnútro a činiť pokánie. Pokánie, to nie je len prejavená ľútosť, je to predovšetkým obrat, je to "čelomvzad" všetkému zlému. Stôl poslednej Pánovej večere má v kresťanovi vyvolať túžbu byť Bohom ospravedlnený, to jest byť svätým a oddeleným. Ako sme si povedali už skôr, samotná túžba činiť dobro nikoho nespasí, ale pokánie, obrat od zlého je dôkazom, že kresťan sa úplne spolieha len na zástupnú obeť Pána Ježiša Krista na kríži, kde náš Pán vydal svoje telo a prelial svoju krv. Vypočujme si Pavla:

…Samých seba vyskúšajte, či ste vo viere; samých seba preskúmajte. Či nepoznávate na sebe, že je vo vás Ježiš Kristus? Ak nie, znamená to, že ste sa presvedčili. (2.Korintským 13:5)

Aj slovesá preskúmajte, vyskúšajte sú v prítomnom čase a nie v minulom. Vedomie, že stojíme pred Kristom by nás malo varovať. Kto Pána Ježiša zarmucuje svojimi hriechmi, ten Ho predsa nemiluje. Láska milovaného netrápi. Preto máme skúmať svoje srdce a vzťah k svojmu Pánovi. To ale neznamená, aby sme so zreteľom na seba deštruktívne rozoberali svoje vnútro. Naše skúmanie má byť objektívne, sústredené na Krista.