Ako žiť kresťanský život? - Sebestačnosť, majetok

Milí poslucháči, vítame vás pri počúvaní relácie Dobrá novina, ktorú pre vás pripravuje Pavel Steiger a kolektív spolupracovníkov. V minulej relácii sme si povedali, že väčšina ľudí vláči v živote štyri ťažké batožiny :

1. svetskosť (čiže pýcha), 2. telesnosť (čiže hriešne návyky), 3. sebestačnosť (čiže majetok) a za 4. vlastné názory (čiže neposlušnosť). Zaoberali sme sa svetskosťou, čiže pýchou človeka, pozreli sme sa kritickým okom na telesnosť, čiže hriešne návyky a dnes sa spoločne pozrieme na tretiu batožinu, ktorá nám zabraňuje prejsť úzkou bránou do Božieho kráľovstva a to je ľudská sebestačnosť a vzťah k majetku. Snáď všetci poznáme príklad mladíka, ktorý chcel mať istotu, že má zaistený nielen život pozemský, ale aj ten večný. Vypočujme si nasledovný príbeh:

… A hľa pristúpil k Nemu ktosi a spýtal sa: Dobrý Majstre, čo dobrého robiť, aby som mohol mať večný život? Odpovedal mu: Čo sa ma spytuješ o dobrom? Jediný je dobrý, Boh. A ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania. On sa spýtal: Ktoré? Ježiš riekol: Tieto: Nezabiješ, nezcudzoložíš, nepokradneš, nevydáš krivé svedectvo, cti otca i matku, miluj blížneho ako seba samého. Mládenec Mu odpovedal: Toto všetko som zachovával od svojej mladosti; čo mi ešte treba? Riekol mu Ježiš: Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj majetok, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebesiach; potom príď a nasleduj ma! Keď mládenec počul túto reč, odišiel zarmútený, lebo mal mnoho majetku. (Matúš 19:16-22)

Muž, o ktorom je reč, tým, že vymenoval čo všetko už urobil, vlastne priznával, že sa vo svojom konaní spolieha sám na seba, snaží sa ako vie, ale všetka jeho snaha sa týkala len pozemského života. Uplatňoval svoje vlastné schopnosti, mal majetok, ktorý mu dovolil, aby konal podľa vlastného rozhodovania a podľa toho určoval mieru svojej spravodlivosti. Ku spokojnosti mu chýbalo len jedno. Preto sa pýtal toho najpovolanejšieho: "Čo mi ešte treba?" A Ježiš odpovedal: "Jediný je dobrý, Boh". Tým mu naznačil, že dobrými skutkami sa k večnému životu, ku spaseniu nedopracuje, pretože nič a nikto nie je dostatočne dobrý. Mladík dúfal, že sa vlastnou snahou a pričinením zaslúži o večný život, teda o svoje duchovné znovuzrodenie. Inak by neprehlásil, že všetky prikázania dodržuje. Prikázania nemôže dodržať nikto! Ježiš teda pokračoval - keď si myslíš, že si dokonalý a žiješ správne, predaj čo ti patrí, všetko čo máš, a rozdaj chudobným. A Ježiš tu zaťal do živého. Majetok mladík neopustil a preto odchádzal zarmútený. Ak naša ruka kŕčovito zviera to, o čom si myslíme, že patrí len nám, nemôže uchopiť Ježišovu ruku. Tento verš nehovorí len to, že sa musíme zbaviť majetku, aby sme získali Božiu priazeň alebo odmenu. Keby mladíkova slabosť bolo smilstvo, Ježiš by povedal: "Choď a nehreš viac", ako žene zo Samárie. Otázka bohatstva a vzťahu k nemu nie je nová. Židia verili, že bohatí vstúpia do Božieho kráľovstva ľahšie, pretože si môžu dovoliť viac obetí, dať väčšie desiatky, dať viac almužien chudobným. Preto si vzal Ježiš na mušku práve ich:

… Nato riekol Ježiš svojim učeníkom: Veru, vám hovorím, že bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva. A nadto vám hovorím: Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva nebeského. (Matúš 19:23-24)

Môže ťava prejsť uchom ihly? Nemôže, to je nezmysel. Ježiš hovorí, že je úplne nemožné, aby ten, o ktorom si Židia mysleli, že má ku spaseniu najbližšie, mohol byť spasený. Učeníci dokonale pochopili Ježiša, inak by nereagovali takto:

… Keď to učeníci počuli, veľmi užasli a povedali: Kto teda môže byť spasený? Ježiš sa zahľadel na nich a odpovedal: U ľudí je to nemožné, ale u Boha je všetko možné. (Matúš 19: 25-26)

Nikto nikdy, bohatý ani chudobný, nemôže byť spasený na základe svojich schopností, bohatstva a skutkov. Ale spasenie, ktoré je úplne nemožné získať ľudským spôsobom, je nám dané z Božieho rozhodnutia. Čo je nemožné pre človeka, je možné pre Boha. Preto sa musíme s dôverou odovzdať do Božej milosti a zabudnúť na svoje zásluhy. Prvé, čo si musíme uvedomiť je to, že vlastnými silami a snahou môžeme sami seba pretlačiť len do pekla. Jedinou cestou k Bohu je odložiť vlastnú sebestačnosť, vyzliecť šaty, ktoré robia človeka, ukázať prázdne dlane, uvidieť svoju chudobu a nemohúcnosť a zlomení, plačúci, hladní a smädní túžiť po Božej milosti a spravodlivosti, ktorú nikto nemôže dosiahnuť vlastnými silami. Poďme ďalej. Pozrime sa, ako teda máme zaobchádzať s majetkom. Z Božieho slova vieme, že peniaze samy o sebe nie sú zlé. Je to len prostriedok, je to nástroj, ktorý všetci potrebujeme k životu, preukazovaniu a čineniu dobra a k investíciám. Na druhej strane vieme, že koreňom všetkého zla je láska k peniazom. Ak nám peniaze slúžia, je to v poriadku, a môžeme ich mať aj milióny; ak však peniazom slúžime ako otroci a len ich hromadíme, je to zlé, aj keby sme mali len zopár drobných. Preto je dôležité, aby kresťania mali správny vzťah k majetku a peniazom. Nemali by sme zabúdať na to, že všetko, čím v živote prechádzame, čo sa stane a čo z Božej milosti vlastníme, je úplne pod Božou kontrolou. Kresťanov život má prekypovať hladom po spravodlivosti, ktorý navodí správne postoje, myslenie, vyjadrovanie, správanie, pravé uctievanie Boha, správny vzťah k majetku, peniazom a k svetu. Teraz si môžete povedať: Tak takého človeka nepoznám! Ja tiež nie. Ľudsky je to nemysliteľné a nemožné. Nevieme, prečo Boh jedných obdarúva viac a druhých menej. Prečo jednému zverí obrovské finančné prostriedky, inému dá len tak tak na prežitie. A ak sa pozrieme pravde do tváre, tak väčšina sveta žije v totálnom nedostatku, takom nedostatku, že nemajú čo do úst. A predsa sa zdá, že práve tí, ktorí majú viac než k svojmu životu potrebujú, prežívajú väčší strach o svoju existenciu než tí, ktorí nemajú vôbec nič. Postoj k majetku a peniazom odhaľuje vnútorný problém nášho srdca. A síce telesnosť, ktorú môžeme uspokojiť len hmotnými prostriedkami. Prehnaná subjektívna láska ku každodennému telesnému bytiu je v priamom protiklade k objektívnej láske k Bohu. Telesnosť (čiže materializmus) a Boh sú nezlúčiteľné. Buď milujeme jedno, alebo druhé. Byť sluhom dvoch pánov, majetku a Boha, ako hovorí biblia, sa nedá. Aký teda máme mať vzťah k majetku a financiám? Vodítkom by nám mali byť slová z Matúšovho evanjelia:

… Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničí a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú. Ale zhromažďujte si poklady v nebi, kde ich ani moľ ani hrdza neničí a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú. (Matúš 6:19-20)

To neznamená, že si peniaze na životné zabezpečenie nemáme šetriť alebo ich investovať, aby nám priniesli úžitok. Zdravú ekonomiku a sociálne istoty stvoril Boh a svoje kráľovstvo, okrem iného, prirovnáva v podobenstvách k investíciám:

… Mal si teda peňažníkom odovzdať moje peniaze, a ja pri svojom návrate aj s úrokmi by som si bol vzal, čo je moje. (Matúš 25:27)

Jedno je isté, ani kresťania ani cirkvi sa nezaobídu bez prostriedkov. Evanjelizačná služba aj rozhlasové vysielanie stoja nemalé peniaze. Náklady sa pohybujú v miliónoch korún či dolárov. Bez technického vybavenia, technikov, autorov a ich času, ktorý príprave venujú, bez rozhlasu, vysielačov a všetkého čo s vysielaním súvisí, bez obetavých darcov a sponzorov sa nikto nezaobíde. Peniaze sú aj vo svete kresťanov nutné. Veriacich by malo zaujímať akým spôsobom ich získame a ako s nimi zaobchádzame. Aj oni by mali pridávať korunku ku korunke ako kvapky vody, ktoré sa zlievajú do potokov, riek a priehrad, a z ktorých sa menia na elektrinu. Tá prináša vysielanie do vašich príbytkov a od vás by malo poznané slovo svietiť na cestu tým, ktorí sú ešte v temnote. Pokým zostaneme len na obdiv svetu a budeme sústredení len sami na seba, majetok požehnanie nikomu neprinesie. Človeku, ktorý nie je celkom obrátený k Bohu, nezostáva nič iné, než sa sústrediť na seba, na svoju telesnosť. Ovláda nás túžba uspokojiť všetky naše zmysly a vlastniť všetko čo pekne vyzerá, znie, chutí, vonia a čo je príjemné na dotyk. A všetko, čo uspokojuje naše zmysly, stojí v tomto svete peniaze. Pokým je zmyslom majetku len uspokojenie seba samého, pokým sme sústredení len na seba, nemôžeme sa Bohu páčiť. Božie slovo dokonca hovorí:

… Pretože telesné zmýšľanie je nepriateľstvo voči Bohu, lebo sa nepoddáva, a ani sa nemôže poddať zákonu Božiemu. (list Rímskym 8: 7)

Podriaďte sa Božiemu slovu! K tomu vám prajeme hojnosť Božieho požehnania a múdrosť, ako s nimi zaobchádzať.