Ako žiť kresťanský život? - Kresťan a majetok

Milí poslucháči, vítame vás pri počúvaní relácie Dobrá novina, ktorú pre vás pripravuje Pavel Steiger a kolektív spolupracovníkov vydavateľstva časopisu Zápas o dušu a misijnej organizácie HCJB World Radio na Slovensku.

Naša téma má názov "Ako žiť kresťanský život?" V minulých reláciách sme si povedali, že väčšina ľudí vláči v živote štyri ťažké bremená. Doteraz sme si prebrali ľudskú svetskosť, čiže pýchu človeka, pozreli sme sa kritickým okom na hriešne návyky, ďalej sme sa zaoberali ľudskou sebestačnosťou. Naša sebestačnosť, čiže to, že si so všetkým poradíme sami, alebo presvedčenie, čo si sám neurobím, to nemám, patrí k všeobecnému presvedčeniu celého národa. Spoliehame sa predovšetkým sami na seba, prípadne naše známosti a Boha k svojmu životu väčšina ľudí nepotrebuje. Žijeme vo zvláštnej dobe. Pokým hovorím o svete, nepatríme ku krajinám, kde by sa dala vidieť výrazná bieda a chudoba. Dokonca sa dá povedať, že to čo bývalo kedysi výsadou pre kráľov a hodnostárov, dnes považujeme aj my za samozrejmosť. Kedysi boli jahody v decembri len v rozprávkach, dnes sú takmer v každom supermarkete. Aké ľahké je podľahnúť ilúzii, že sme sebestační, pretože sme takí schopní a pracovití, že väčšinu toho čo máme, máme z vlastného pričinenia. V dnešnej dobe, a v našich krajinách obzvlášť, väčšina ľudí v Boha neverí a o Božom slove nič nevie. To, čo je v živote dôležité nie je množstvo peňazí, ktoré sme schopní zarobiť, ani množstvo majetku, ktorý nám patrí, ale aký k nemu máme vzťah. Božie slovo nás v Skutkoch apoštolov múdro nabáda, že máme nielen pracovať, ale aj ochotne dávať:

…Vo všetkom som vám ukázal príklad, že tak musíme pracovať a ujímať sa slabých a pamätať na slová Pána Ježiša; veď On povedal: Blahoslavenejšie je dávať, ako brať. Ako dohovoril, padol na kolená a modlil sa s nimi všetkými. (Skutky 20:35-36)

Aj my by sme sa mali modliť a s radosťou sa deliť o požehnanie, ktoré nám Boh dožičí. Nemáme zabúdať na blížnych v rodine, v cirkvi, na veriacich v našich zboroch, ktorí majú nedostatok a nemáme zabúdať ani na neveriacich, o potrebách ktorých vieme. Zdá sa to byť nemožné? Určite áno, ale nezáleží ani tak na tom, koľko dávame, ale ako dávame. Pozrime sa do 2. listu Korintským, kde sa píše:

…Toto však hovorím: Kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať. Každý nech dá, ako si umienil v srdci, nie z neochoty alebo z prinútenia; lebo ochotného darcu miluje Boh. (2. list Korintským 9:6-8)

Premýšľajme o tom, aký máme vzťah k Bohu a blížnym. Ako hospodárime s tým, čo nám bolo zverené? Mnoho ľudí zarába slušné peniaze, ale dokážu ich všetky minúť. A nielen to. Naučili sa žiť na dlh. A práve na zárobkovo silných jedincov je zameraná všetka reklama a bankové služby. Kreditné karty a pôžičky sú úplnou samozrejmosťou a nutnosťou pre mnohé. Na dlh si zabezpečujú aj to, čo je nepotrebné len preto, že je to také jednoduché. Pokým neboli pôžičky, ľudia šetrili, sporili, čakali a tešili sa kým sa im ich sen splní. Potreba niečo mať pre okamžité osobné potešenie, je ako droga. A rovnako ako droga je chvíľkové aj pôsobenie blaha. O to horšie je precitnutie. Mať dlhy a splátky, to je depresia životného štýlu prosperujúcej modernej spoločnosti. Nerozumný vzťah k peniazom a majetku je určitý druh otroctva podobne ako iná závislosť. Nevoľník má zlaté okovy a žije v zlatej klietke. Nie je pánom svojho majetku, ale otrokom; nie je vedený, ale vláčený. Viem, bude to znieť paradoxne, ale chudobný človek, ktorý nemá vôbec nič, je často bohatší, než tí, ktorí sú zadĺžení. Zadĺžené sú nie len obce, mestá, krajiny, politické strany, ale zadĺžení sú aj veriaci a cirkvi. Pre našu dobu platia viac než kedykoľvek predtým nasledovné slová:

…Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. (list Rímskym 13:8)

Pamätajme si, že za peniaze sa dajú kúpiť len hmotné statky, ale duchovné bohatstvo ani láska blížnych sa za peniaze kúpiť nedá. Nemôžeme si kúpiť srdce človeka, ani pokoj v duši. Môžeme kúpiť dary, ALE NIE lásku. Posteľ, ALE NIE spánok. Knihy, ALE NIE múdrosť. Jedlo, ALE NIE chuť k jedlu. Dom, ALE NIE domov. Kozmetiku, ALE NIE krásu. Lieky, ALE NIE zdravie. Luxus, ALE NIE kultivovanosť. Zábavu, ALE NIE radosť. Lavicu v kostole, ALE NIE nebo. Kríž, ALE NIE spasenie.

Nesnažíme sa kompenzovať zanedbávanie svojich manželiek drahými darčekmi? Alebo úplatkami vo forme vysokého vreckového deťom alebo exotických rodinných dovoleniek? Vzďaľuje alebo približuje nás honba za majetkom od Boha a svojich blížnych? Máme v noci kľudný spánok, alebo nás sužujú starosti, ako to všetko zaplatíme, čo keby sa stalo to a to, alebo nedaj Bože, keby …(tri bodky) a za tie tri bodky si každý môže dosadiť svoje keby. Doba je neistá, ekonomika vrtkavá, na každého môžu doľahnúť starosti a problémy. Viem o čom hovorím, pretože sám som prežíval existenčnú skúšku v zamestnaní. Vtedy som mal v kancelárii vylepené nasledovné verše :

…Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť alebo piť, ani o telo, čím sa budete odievať. Či život nie je viac ako pokrm a telo viac ako odev? Pozrite vtákov nebeských: ani nesejú, ani nežnú, ani nezhromažďujú do stodôl, a váš Otec nebeský ich živí. Či vy nie ste omnoho viac ako oni? A tým, že ste ustarostení, kto z vás môže predĺžiť svoj vek čo aj len o lakeť? A o odev prečo ste ustarostení? Pozorujte poľné ľalie, ako rastú, nenamáhajú sa a nepradú; hovorím vám: Ani Šalamún v celej svojej sláve neobliekal sa tak ako jedna z nich. Keď teda poľnú trávu, ktorá dnes je a zajtra ju do pece hodia, Boh tak zaodieva, či nie skôr vás, ľudia malej viery? (Matúš 6:25-33)

To, že nemáme mať starosť o svoj život však neznamená, že si založíme ruky do klina a budeme čakať, že sa Boh postará o náš blahobyt. Božie zasľúbenie hovorí, že nám bude pridané všetko, čo k životu potrebujeme. Spoliehajme sa na Boha, aby sme dobre hospodárili s časom a s majetkom, ktorý nám Boh zveril. A hlavne, nemyslime len sami na seba, ale pýtajme sa: Sme užívatelia alebo správcovia majetku? Sme pánmi svojho života alebo sme Božie deti? Prichádzame k Bohu Jeho cestou alebo ideme svojou vlastnou cestou? Božie slovo nás nabáda:

…Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zahynutia, a mnohí ňou vchádzajú; ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú. (Matúš 7:13-14)

Týmito slovami Ježiš varoval nábožensky založený ľud, ktorý usilovne dodržiaval zákony. Mnohí robili všetko, čo bolo v ich silách, aby sa Bohu zapáčili a zavďačili. Ježiš hovorí o ľuďoch, ktorí boli nábožní, verili v Boha, obetovali, dávali almužny, atď. O ateistoch a bezbožných sa verš nezmieňuje, pretože tí vtedy prakticky neexistovali. Rovnaká cesta platí aj pre naše dni. Nebuďme hlupáci, ktorí idú širokou cestou, ktorá je lemovaná reklamnými tabuľami sveta. Taká diaľnica vedie "Do pekla". Je smutné, že po nej idú aj mnohí ľudia, ktorí pochádzajú z tradičných kresťanských rodín. Boli pokrstení, občas sa zúčastňujú Bohoslužieb, aspoň na sviatky, nezabúdajú na tradície, ale poznáte to - tá dnešná uponáhľaná a náročná doba. Pretože žijú z vlastných síl, na Pána Boha a obecenstvo s ostatnými kresťanmi nemajú čas. Také koketovanie s kresťanskou vierou vedie nábožensky založené zástupy po širokej ceste do záhuby. Som presvedčený, že úzka cesta je pre vyvolených a široká cesta je určená pre náboženských dobrovoľníkov, ktorí chcú prísť k Bohu vlastnými silami a svojou cestou. Do počutia nabudúce.