Vlastné názory, neposlušnosť

Milí poslucháči, vítame vás pri počúvaní relácie Dobrá novina, ktorú pre vás pripravuje Pavel Steiger a kolektív spolupracovníkov.

V minulých desiatich reláciách sme si postupne opísali tri bremená, ktoré mnohým ľuďom bránia prejsť úzkou bránou a vstúpiť do Božieho kráľovstva. Tým prvým bola svetskosť (čiže ľudská pýcha), druhé bremeno bola telesnosť a hriešne návyky, tretie bola sebestačnosť a vzťah k majetku. Ďalšia, štvrtá prekážka sú vlastné názory a z toho vyplývajúce správanie, čiže spôsob ako žijeme kresťanský život. Vlastné názory odhalia, či žijeme v súlade s Božím slovom, či sme skutočne Božie deti, Jeho ľud a či ideme úzkou cestou alebo patríme k nábožensky založeným ľuďom a držíme sa vlastných ciest a názorov. Prvým varovným signálom o kvalite vlastných názorov je prehlásenie, že nesmieme byť v otázkach viery fanatickí. Také prehlásenie môže vyznievať pre svet mierumilovne a láskyplne, ale pre Božie kráľovstvo je takýto názor varovným signálom. A sme opäť pri našej základnej otázke: Ako máme žiť kresťanský život? Božie slovo tých, ktorí nie sú zapálení pre Božiu pravdu, ktorí nie sú fanatickí, ale len nábožensky založení ľudia, súdi v mnohých veršoch:

…Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca nebeského. (Matúš 7:21)

Tu vidíme, že prvým predpokladom správneho kresťanského života je činiť vôľu nebeského Otca. Samotné členstvo v ktoromkoľvek náboženskom systéme nikoho nespasí. A tak aj mnohí nábožensky horliví ľudia vchádzajú priestrannou bránou, a kráčajú širokou cestou do záhuby. Takto pomýlení sa budú pred Ježišom hájiť:

…Mnohí mi povedia v onen deň: ,Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene? A vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti! (Matúš 7:22-23)

Tu nie je reč o ľuďoch neveriacich, ale o veriacich. Mnohí takí sa dobrovoľne rozhodli, teda aspoň sa domnievajú, že sa rozhodli pre Ježiša Krista, ale nikdy neprestrihli pupočnú šnúru so svetom. Všetky náboženské úkony sa totiž dajú prevádzať ako denná rutina, bez zmeny srdca. Naďalej vyjadrujú vlastné názory, naďalej sú duchovne živení svetom, stále pevne zvierajú bremená svojbytnosti, ktoré ich oddeľujú od Božieho kráľovstva. Mnoho ľudí hlásiacich sa ku kresťanstvu, ktorí niekedy niekde Ježiša Krista akože prijali, napriek tomu nie sú a nikdy neboli spasení. Určite všetci poznáme príklady veriacich okolo nás, ktorí z vlastnej iniciatívy dosiahli na poli Božej služby chvályhodné výsledky. Dá sa povedať, že aj zažiarili, ale potom ich hviezda akosi vyhasla. V otázkach vierouky zostali skôr vlažní a tolerantní, ich život zostával svetsky príkladný, ale v duchovnom živote sa inak neprejavovali. Znovu je potrebné pripomenúť si, že to, že sme sa stali Božími deťmi nie je výsledok nášho, ale Božieho rozhodnutia, ktoré bolo vyrieknuté ešte pred založením sveta. Citujem :

…Požehnaný Boh a Otec Pána nášho, Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristovi Ježišovi všetkým duchovným požehnaním. Veď ešte pred stvorením sveta vyvolil si nás v Ňom, aby sme boli svätí a bez úhony pred Ním, keď nás z lásky podľa milostivej rady svojej vôle predurčil byť Mu synmi skrze Ježiša Krista a zvelebovať slávu Jeho milosti, ktorou nás omilostil v Milovanom. V Ňom máme vykúpenie skrze Jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva Jeho milosti, v ktorej nás bohato zahrnul všetkou múdrosťou a rozumnosťou, zjaviac nám tajomstvo svojej vôle podľa svojej blahovôle, ktorú si predsavzal v Ňom. (list Efezským 1:3-9)

Skôr, ako si vytvoríme na citovaný verš vlastný názor, treba pripomenúť, že veriacim sa človek stáva z Božej vôle, čiže je vyvolený, a stáva sa dobrovoľníkom v Božích službách. Kto je v Kristovi, ten má zmenené srdce, začne svoje názory konfrontovať s Božími názormi a pokým nedôjde k úplnej osobnej transformácii, ide len o skutok viery, nie o dar viery. Spásonosná viera je radikálna zmena, ktorá nemôže zostať bez povšimnutia a bez následkov. Až vtedy, keď sa človek stotožní s názormi svojho Stvoriteľa, môžeme hovoriť o poslušnosti Božieho dieťaťa. Zmenené srdce nesie ovocie Otcovej vôle. Duchovne znovuzrodenému človeku Boh pripraví dobré skutky a vo viere ho zachová až do konca. Priatelia, preskúmajme sami seba, či nežijeme v omyle, či sami seba neklameme, či skutočne máme spasiteľnú vieru, či poznáme Pána, ktorý nás dovedie do nebeského príbytku, ktorý pre nás pripravil. Skúmajme, či sa nedopúšťame neprávosti, či žijeme spravodlivo a neskrývame sa v tme vlastných názorov. V ôsmej kapitole Jánovho evanjelia Pán Ježiš nutnosť nasledovania Jeho samotného niekoľkokrát opakuje:

…Potom zase prehovoril k nim Ježiš: Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života. (Ján 8:12)

Mnoho kresťanov žije tak, akoby ich žiadne svetlo neosvietilo. Niektorí si myslia, že sú spasení, ale pokým žijú podľa svojho rozumu, podľa svojich názorov, síce určitú dobu vyzerajú na pohľad zbožne, ale ich srdcia sú voči pravde zatvrdené. Nikto, ani vy ani ja, ani jeden kresťan alebo pohan, by nemal brať na ľahkú váhu toto varovanie :

…Lebo ak si niekto myslí, že je niečo, a nie je nič, sám seba klame. Nech každý skúma svoje dielo a bude mať chválu sám pred sebou, ale nie pred iným. Lebo každý ponesie svoju ťarchu. Komu sa dostáva vyučovania v slove, nech zo všetkého, čo má, udeľuje tomu, kto ho vyučuje. Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať! Čo človek rozsieva, to bude aj žať! Pretože kto rozsieva svojmu telu, z tela bude žať skazu; kto rozsieva Duchu, z Ducha bude žať večný život. (list Galatským 6:3-8)

Každý sám zodpovedá za svoje konanie a správanie. Do Jeho kráľovstva vstupujeme na základe Božích podmienok, nie našich. Vojdime tesnou bránou a postupujme po úzkej ceste k Životu - On je tá Pravda i Život. Neporovnávajte sa s druhými. Náš Pán je trpezlivý, láskavý a milostivý. Každý okamih života, ktorý nám dožičí svedčí o Jeho veľkej dobrote. Poďme k Pánovi Ježišovi, pokým je čas, pokým svieti Svetlo. On trpezlivo ponúka svoju lásku a záchranu pokým je čas. Ale čas spasenia každému pominie telesnou smrťou.

…A ako je uložené ľuďom raz umrieť a potom príde súd (list Židom 9:27)

V minulej relácii sme použili biblickú ilustráciu múdreho staviteľa v telesnej rovine, dnes si pripomenieme podobenstvo staviteľa v duchovnej rovine. Pán Ježiš vykresľuje tých, ktorí činia vôľu Jeho Otca:

…Každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, podobný bude múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. A prišiel príval, privalili sa rieky, strhli sa vetry, oborili sa na ten dom, ale nepadol, lebo bol na skale založený. (Matúš 7:24-25)

Koľko bolo medzi nami veriacich, ktorí pri prvej búrke na Boha zanevreli a odišli svojou cestou. Mali na vec svoj názor. Pán Ježiš tiež vykresľuje tých, ktorí idú svojou cestou, cestou širšou a pohodlnejšou, ale nečinia vôľu svojho Otca :

…A každý, kto počúva tieto slová a neplní ich, podobný bude mužovi- bláznovi, ktorý si postavil dom na piesku. A prišiel príval, privalili sa rieky, strhli sa vetry, narazili na ten dom i padol a jeho pád bol veľký. (Matúš 7:26-27)

Staviteľ, ktorý buduje vlastnými silami a verí, že k službe Bohu stačí len úprimná viera, že všetky cesty vedú k jednému cieľu, neprejavuje nič iné, než vlastné názory. Z vlastných názorov môžeme budovať humanizmus, ale nie cirkev. Aby sme sa ubezpečili, či smerujeme k Bohu alebo dávame prednosť svojej vlastnej ceste, vlastným názorom, skontrolujme si, či náš život riadi Božie slovo, tento neomylný kompas, ktorý vedie naše kroky a udáva smer.