Kázanie na hore - Svetský kontext

Milí poslucháči, vítame vás opäť pri počúvaní ďalšieho pokračovania cyklu úvah na tému "Ako žiť kresťanský život", ktoré pre Vás autorsky pripravuje Pavel Steiger. V minulej relácii sme začali študovať Ježišove kázanie na hore a pozreli sme sa na biblický kontext vtedajšej doby. Ježišove učenie, ktoré prechádza od Starého zákona do obdobia pôsobnosti Nového zákona bolo natoľko revolučné, že rozbíjalo bežné svetské i náboženské pravidlá a prístupy k tradíciám a zákonom do tej doby striktne dodržovaným.

Povedali sme si, že podstatou našej trvalej blaženosti je božská prirodzenosť Pána Ježiša a učenie Nového zákona; podstatou pominuteľnej blaženosti sveta je osobná, väčšinou na seba upriamená túžba človeka. Uspokojiť telesné potreby nie je také ťažké, ale duchovné potreby môžu byť uspokojené len duchovným pokrmom. Hladujúca duša sa chlebom nenasýti, rovnako ako hladujúci žalúdok sa nenasýti láskou. Svet však sýti hladujúce telo i dušu len stravou hmotnej podstaty. Naučili sme sa uspokojovať vnútornú prázdnotu pomocou reklamy a ponuky. Cítiš nespokojnosť? - dopraj si niečo príjemné! Odreaguj sa! Ale všetci dobre vieme, že takýto prístup k životu je len malá náplasť, ktorá duševnú prázdnotu nezahojí. Pán Ježiš prišiel svojmu ľudu oznámiť, že blaženosť a skutočné šťastie, táto duchovná kvalita, nie je produktom fyzického sveta. Keby hmotné radosti dostatočne uspokojovali, prečo sa toľko svetsky úspešných ľudí nervovo rúca a prepadá sebazničujúcim depresiám? Prečo sa práve dnes toľko dospelých utápa v alkohole a mladí končia drogovým predávkovaním alebo samovraždou? Pretože nenašli žiadne východisko na prázdnotu hmotného sveta, nedostatok viery v zmysel života, trvalú hodnotu vzťahov a láskyplnú autoritu. Duchovnú prázdnotu nenaplní svet zábavy a chvíľkového zabudnutia. Taký je obraz našej spoločnosti, ale inak to nebolo ani pred dvetisíc rokmi.

Pozrime sa na život kráľa Šalamúna. Z biblie vieme, že to bol najmúdrejší človek, aký kedy žil. Ako sa pozeral na svoj kráľovský palác v Jeruzaleme, na svoj urodzený kráľovský rod, z ktorého vzišiel i Spasiteľ Pán Ježiš Kristus? Ako ho tešili stajne s tisíckami najlepších koní? Ako hľadel na svoje striebro, ktorého mal ako dreva? Jeho bohatstvo a moc vysoko prevyšovali možnosti dnešných boháčov. K jeho majetku patrili vinice, rybníky a záhrady a biblia hovorí, že mal i mnoho žien. Kto mohol byť vo vtedajšom svete šťastnejší ako Šalamún? Dosiahol všetko: bol múdry, bohatý, tvorivý, úspešný a mocný. Mal všetko, na čo si spomenul; mohol všetko, čo sa mu zachcelo, podľa svetského štandardu mohol byť najspokojnejším človekom na zemi. A predsa v biblii čítame:

…Povedal som si: Nože skúsim to s radosťou; užívaj dobré veci! A hľa - i to je márnosť. O smiechu som povedal: Pochabosť. A o radosti: Čo prospeje? Pomyslel som si, že vínom osviežim svoje telo, ovládajúc myseľ múdrosťou, a bláznivosti sa budem držať až dotiaľ, kým neuvidím, čo je prospešné pre ľudí, čo majú robiť pod slnkom pri krátkom počte dní svojho života. Podujal som sa na veľké veci: Vystaval som si domy, vysadil som si vinice, založil som si záhrady a sady a nasadil som v nich ovocné stromy všetkých druhov. Urobil som si jazerá, aby sa z nich zvlažoval les, v ktorom rástli stromy. Kúpil som si otrokov a otrokyne; mal som aj doma narodených sluhov, veľké stáda dobytka a mnoho oviec, viac ako všetci, ktorí boli predo mnou v Jeruzaleme. Nahromadil som si aj striebra a zlata i pokladov od kráľov a z krajín; zadovážil som si spevákov a speváčky, aj čo je ľuďom rozkošou: mnoho žien. Vzrástol som a prevýšil všetkých, ktorí boli predo mnou v Jeruzaleme; nad tým moja múdrosť zostávala pri mne. Čokoľvek si moje oči zažiadali, neodmietol som im; svojmu srdcu som neodoprel nijakú radosť; lebo moje srdce malo radosť zo všetkej svojej námahy; a to mi bolo odmenou za všetku moju námahu. Vtedy som obrátil pozornosť na všetky diela, ktoré moje ruky vykonali, a na námahu, ktorú som vynaložil na ich vykonanie, a hľa - to všetko bola márnosť a honba za vetrom; z ničoho niet úžitku pod slnkom. Potom som sa obrátil, aby som sa pozrel na múdrosť, na pochabosť i na bláznovstvo. Lebo čo bude robiť človek, ktorý príde po kráľovi? To, čo iní robili dávno predtým. Videl som, že múdrosť má takú výhodu pred bláznovstvom, akú výhodu má svetlo pred tmou. (Kazateľ 2:1-13)

Všetko bohatstvo sveta a z neho vyplývajúce požitky boli podľa najmúdrejšieho človeka len márnosť, honba za vetrom, prázdnota, pochabosť a bláznovstvo. Všetko, čo Šalamún vo svojej múdrosti priznal je, že žiadny hmotný statok nenasýtil jeho žízniacu dušu. Nemohol, pretože duša má inú než hmotnú podstatu. Telo je pominuteľné, rovnako ako zábava a moc, ale duša pretrváva na veky. Chlieb a hry sýtia telo a myseľ dočasne, až do telesnej smrti. Božia milosť sýti dušu radosťou a šťastím naveky. Ježišove varovanie nám túto skutočnosť pripomína:

… I riekol im: Dajte si pozor a varujte sa akéhokoľvek lakomstva, lebo život človeka nezáleží v rozhojňovaní jeho majetku. (Lukáš 12:15)

Kto hľadá šťastie a zabezpečenie inde než v Bohu, nenájde pokoj a môže ďalej zostať štvancom. Započúvajme sa opäť do slov múdreho Šalamúna:

… Kto miluje peniaze, nenasýti sa peňazí ani dôchodkov ten, kto miluje bohatstvo. Aj to je márnosť. Ak sa množí majetok, množia sa aj tí, čo ho míňajú. A aký úžitok majú z neho jeho majitelia? Iba čo ich oči hľadia naň. Sladký je spánok pracujúceho, či jedáva málo a či mnoho; ale bohatému presýtenosť nedá zaspať. Bolestné zlo videl som pod slnkom: strážené bohatstvo slúži majiteľovi na nešťastie. Tak bohatstvo vyjde nazmar nejakou nehodou. Splodí syna - avšak nič mu nezanechá. Ako vyšiel zo života svojej matky, tak odíde opäť nahý, ako prišiel, a nič neodnesie zo svojej námahy, čo by mohol vziať so sebou. A to je tiež bolestné zlo, že celkom tak musí odísť, ako prišiel. Aký úžitok má teda z toho, že sa do vetra namáha? (Kazateľ 5:9-15)

Veľký majetok nielenže nenasýti dušu, ale navyše ju sužuje. Inak povedané, čím má človek viac, tým viac starostí a problémov má. Samotné bohatstvo vlastníkovi neprospeje, pretože nemá trvalú hodnotu a je skôr na zlé. Takisto kráľ Balsazár bol rozprávkovo bohatý. Bol taký bohatý a mocný, že mohol piť víno zo zlatých chrámových nádob:

… Vtedy priniesli zlaté nádoby, ktoré odniesli z chrámu, z jeruzalemského domu Božieho, a kráľ a jeho veľmoži, jeho manželky i vedľajšie ženy pili z nich. Pili víno a oslavovali zlatých, strieborných, bronzových, železných, drevených a kamenných bohov. V tú hodinu sa objavili prsty ľudskej ruky a písali na omietku steny kráľovského paláca naproti svietniku, a kráľ sa díval na ruku, ktorá písala. Vtedy sa zmenila farba kráľovej tváre a vlastné myšlienky ho desili. Bederné kĺby sa chveli a kolená sa mu triasli.

Žiadne bohatstvo a žiadna moc, ktorá z neho plynie, nemohla potlačiť hrôzu kráľovho nešťastia. Kráľ Balsazár mal všetko okrem Božieho pokoja. Liek na svoje nešťastie hľadal nielen v bohatstve, ale i v astrológii:

… Nahlas vykríkol, aby priviedli veštcov, Chaldejcov a astrológov. Kráľ povedal babylonským mudrcom: Ktokoľvek prečíta toto písmo a oznámi mi jeho význam, bude oblečený do purpuru a mať zlatú reťaz na hrdle. Bude vládnuť ako tretí v kráľovstve. (Daniel 5:3-7)

Kráľ Balsazár si pokoj nemohol kúpiť ani privlastniť. Rovnaký svetský postoj a životné okolnosti sú takmer totožné pre každú generáciu. Ježiš na hore nekázal blahoslavenstvá hmotného sveta. Teda, že blahoslavení sú bohatí, blahoslavení sú úspešní, blahoslavení sú slávni, blahoslavení sú obľúbení, blahoslavení sú zdraví. Ježiš poslucháčom oznamoval pravý opak. Skutočnú blaženosť nikto nenájde v hodnotách tohoto sveta. Kristove blahoslavenstvo odporuje všetkému, čo svet ponúka človeku prostredníctvom reklamy a zábavy. Len Ježiš nás môže pozdvihnúť na duchovnú úroveň, len On nám môže predstaviť nové životné hodnoty, ktoré sú v naprostom protiklade so všetkým, čo miluje tento svet.