Kázanie na hore - Náboženský kontext

Milí poslucháči, vítame vás pri počúvaní cyklu Dobrá novina, ktorý pre vás pripravuje Pavel Steiger a spolupracovníci. Spoločne študujeme ako žiť kresťanský život. V minulých častiach sme skúmali biblické, svetské a politické súvislosti Ježišovho kázania na hore. Povedali sme si, že Ježiš neprišiel riešiť politické problémy vtedajšieho Izraela, neponúkal ani nesľuboval prosperitu a zdravie tým, ktorí sa pridajú na Jeho stranu. Práve naopak. Odhalil vnútornú motiváciu záujmu väčšiny poslucháčov, preto mnohí odišli a tí, ktorí uverili, zažili prenasledovanie aké si málokto z nás dokáže predstaviť. Aby sme ešte lepšie pochopili reakcie Židov na Ježišove učenie, pozrime sa krátko na náboženské okolnosti vtedajšej doby.

Ježiš žil v dobe vysoko organizovanej náboženskej spoločnosti. Najdôležitejšie profesionálne náboženské školy, štyri sekty, štyri strany predstavovali: Farizeji, Sadúceji, Essejci a Zelóti:

1. Farizeji boli omnoho početnejší než ostatné skupiny. Boli to väčšinou remeselníci. Učenie, zákon a tradície poznali do najmenších detailov a dodržovali všetky rituály. Tradícia vyvoleného národa bola súčasťou štátneho náboženstva a etiky. Sami sa považovali za superduchovných; svoje učenie stavali na tradícii a minulosti. Robiť všetko presne tak, ako to robievali otcovia, a hlavne, nič nemeniť. Novinky boli ich smrť. Hovorilo sa, že sú Bohu verní, verili v nesmrteľnosť duše a odmenu v budúcnosti. Farizeji mali pravdu v tom, že skutočná viera musí vychádzať z minulosti.

2. Sadúceji boli počtom omnoho menšia skupina, ktorá pochádzala väčšinou z vrstvy zámožných vlastníkov pôdy. Tvrdili síce, že Mojžišov zákon je nadovšetko, ale legalizmus a tradície farizejov nebrali vážne. Boli to racionalisti. Boli zameraní na prítomnosť a tak hrali na obe strany. Interpretovali zákon podľa nových moderných grécko-rímskych hľadísk. Grécka kultúra zameraná na filozofiu a intelektualizmus ich príliš nezaujímala. Bližší im bol grécky pragmatizmus. Pokrok spočíva v modernej aplikácii a prispôsobivosti. Dnes takýmto postojom hovoríme spolupráca, kompromis a liberalizmus. Strnulosť bola ich smrť. Zbavme sa starého. Na rozdiel od farizejov, očakávali svoju odmenu na zemi, nie v budúcnosti v nebi. Sadúceji mali čiastočnú pravdu v tom, že skutočná viera musí byť živá v každom prostredí.

Nábožensky, politicky a spoločensky nemali farizeji a sadúceji takmer nič spoločné, okrem odporu voči Ježišovi a jeho nasledovníkom. Boli to práve farizeji a sadúceji, ktorí pokúšali Ježiša a žiadali, aby im ukázal znamenie z neba. Ježiš nazval v 16. kapitole Matúšovho evanjelia týchto na seba upriamených náboženských horlivcov pokolením zlým a zradným. V Matúšovi 12:34 ich dokonca nazval vreteničie plemeno. Takéto hodnotenie si nevyslúžili za svoj náboženský pôvod, ale za nebezpečné náboženské pokrytectvo. Na adresu farizejov Ježiš povedal, že skutočné duchovno má vnútornú, nie vonkajšiu, podstatu. Sadúcejom povedal, že zmena prichádza z Božej, nie ľudskej iniciatívy.

Okrem farizejov a sadúcejov boli medzi vyvoleným národom ešte najmenej dve významné náboženské skupiny, ktorých spôsob života je varovný.

3. Essejci boli askéti a tajnostkári, ktorí verili, že pravá viera musí byť oddelená od sveta. Neženili sa, ale často si adoptovali židovské deti z iných rodín. Odchádzali na odľahlé miesta, kde študovali morálne a náboženské otázky. Ich pôsobenie v spoločnosti nebolo až také významné. Nezúčastňovali sa vojenskej služby ani obchodných aktivít, ale pestovali všetky citnosti. V ústraní prepisovali náboženské zvitky a práve kumránské zvitky, ktoré sa našli blízko Mŕtveho mora boli prácou essejcov.

4. Zelóti boli revolucionári. Otvorene bojovali proti Rímskej ríši. Nesúhlasili s tým, aby Izraelci platili pohanskému panovníkovi daň, pretože to považovali za zradu voči Hospodinovi. Zelóti si želali židovskú nezávislosť. Bolo ich málo, ale mali širokú podporu tých, ktorí si želali, aby bola rímska vláda konečne zvrhnutá.

Farizeji boli tradicionalisti, nacionalisti a spiatočnícki. Sadúceji boli racionalisti, modernisti a pokrokoví. Essejci mali sklony k izolácii a stáli mimo spoločnosti. Zelóti boli sociálni aktivisti a chceli zmenu.

Do tohto politického chaosu, prišiel Pán Ježiš Kristus a povedal, že všetci chybujete! Farizejom povedal, že viera nie je dodržiavanie náboženských predpisov. Sadúcejom riekol, že viera nie je moderná filozofia a relativistické chápanie sveta. Essejcom povedal, že viera nie je územná izolácia a Zelótom riekol, že viera nie je sociálny aktivizmus. Židia mali plné pochopenie pre vojenskú silu a moc zázrakov, ale vôbec nechápali Ježišovu predstavu kraľovania. Židia mali na mysli nové politické usporiadanie dlho očakávaného kráľa a kráľovstva, ale nechápali o čom to rozpráva, keď hovorí, že moje kráľovstvo nie je z tohto sveta? Čo tým myslí? Prečo hovorí, že: moje kráľovstvo žije v srdciach môjho ľudu? A túto skutočnosť nepochopili mnohí nábožensky založení ľudia dodnes.

Kráľovstvo Ježiša Krista nie je tradícia, obrady, filozofovanie, geografické miesto, sociálny aktivizmus ani revolúcia. Kráľovstvo Božie je vnútorná, nie externá záležitosť. Inak povedané, nábožensky založeným ľuďom hovorí: Vaša snaha je márna. Pozorne počúvajte:

… Lebo hovorím vám: Ak vaša spravodlivosť nebude dokonalejšia ako zákonníkov a farizejov, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského. (Matúš 5:20)

Dnes rovnako ako vtedy si treba uvedomiť, že spravodlivosť zo skutkov zákona pred Bohom nikoho neospravedlní. Ježiš kázaním na hore otvára dvere novej zmluvy, nového vzťahu medzi Bohom a Jeho vyvolenými, o ktorých písal už prorok Jeremiáš:

… Lebo toto bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po oných dňoch - znie výrok Hospodinov: Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem im ho do srdca; ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. (Jeremiáš 31:33)

Ježiš hovorí každému z nás: (1) Ak nemáš nové srdce, nepomôže ti žiadny farizejský vonkajší tradičný náboženský obrad ani zákon. Nie si súčasťou môjho duchovného kráľovstva. (2) Ak nemáš nové srdce, tak ti žiadna sadúcejská vonkajšia filozofia ani liberálna teológia nepomôže. Nie si súčasťou môjho duchovného kráľovstva. (3) Ak nemáš premenené srdce, tak ti nepomôže essejská askéza, izolácia na púšti alebo v kláštore. Nie si súčasťou môjho duchovného kráľovstva. (4) Ak nemáš nové srdce, tak ti žiadna zelótska revolúcia ani sociálny aktivizmus za spravodlivý poriadok sveta nepomôže. Nie si súčasťou môjho duchovného kráľovstva.

Aby sme dobre rozumeli. Každý z týchto štyroch pohľadov je pravdivý, ale len čiastočne. Sme zakotvení v minulosti; mali by sme byť súčasní; sme oddelení od sveta a máme sociálnu zodpovednosť! Spoločným menovateľom týchto pohľadov je skutočnosť, že pokým stoja osobitne, majú len vonkajší vplyv. Ježiša nezaujímajú okolnosti, ale naša motivácia. Zaujíma sa o vnútorné záležitosti srdca, pretože z tých všetky vonkajšie prejavy vyvierajú. Tento princíp platil v každej dobe a vo všetkých zmluvách medzi Bohom a človekom:

… Hospodin riekol Samuelovi: Nehľaď na jeho výzor a na výšku jeho postavy; tohto som zavrhol, lebo nepozerám na to, na čo pozerá človek. Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce. (1. Samuelova 16:7)

V prvom rade, nech každý skúma svoje srdce viac, než prejavy tela. Keď biblia hovorí o srdci, že si ho máme strážiť a chrániť, nemá na mysli fyzický sval, ale duchovný život človeka.

… So všemožnou bdelosťou chráň si srdce, lebo z neho pramení život. (Príslovia 4:23)

Duchovné cvičenie a posilovanie srdca je dôležitejšie než telesné, pretože na ňom závisí naše spojenie s Bohom a večný život. Židia chápu srdce ako sídlo všetkej znalosti o Bohu. Ježišov zásah do čierneho privádzal náboženských profesionálov do zúrivosti:

… Pán mu však povedal: Nuž, vy farizeji čistíte zovňajšok čaše a misy, ale vaše vnútro je plné lúpeže a zloby. Blázni, či Ten, kto učinil zovňajšok, neučinil aj vnútro? Ale dajte ako almužnu, čo je vo vnútri, a máte všetko čisté. (Lukáš 11:39-41)

Ježišove kázanie hovorí o motívoch a postojoch, z ktorých vychádza každý skutok, každá myšlienka, každý motív. Premýšľajme o tom.