Koniec sebestačnosti

Spoločne študujeme ako žiť kresťanský život a zaoberali sme sa chudobou ducha. Povedali sme si, že v našom padlom svete sú Božie požiadavky najväčším paradoxom. Bez Boha totiž pravdu o spáse nemôžeme ani definovať, nemôžeme ju ani určiť, pretože On je tá pravda i život. Bez Božieho milostivého rozhodnutia nikto nemôže Jeho Pravdu poznať. Pozrime sa ešte na jednu dôležitú súčasť chudoby ducha, ktorá je často zamieňaná za finančnú chudobu. Nie, nebojte sa, nebudeme vás nabádať k tomu, aby ste sa zbavili všetkého majetku. Nemôžeme poprieť, že existujú náboženské spoločenstvá a denominácie, kde je finančná chudoba a odlúčenosť od sveta priamo vyžadovaná za prísľub budúcej blaženosti, ale buďte v tejto chvíli bez obáv. V kresťanstve žiadne "čím chudobnejší - tým lepší", v otázkach spásy a nebeskej blaženosti neplatí. To by bolo príliš jednoduché. Cesta do neba by sa otvárala skrze skutok chudoby. Najjednoduchšie by potom bolo, aby ten, kto si chce zaistiť budúcu blaženosť Božieho Kráľovstva, prestal pracovať. Nemajetnosť by sa mohla stáť prostriedkom spásy a naopak, štedrosť, ktorá chudobu zmierňuje, by mohla byť dokonca považovaná za niečo škodlivé. Pokým vám takáto nemajetnosť pripomína niektoré princípy východných náboženstiev a asketických rádov chudoby, vedzte, že nepochádza z chudoby ducha biblie.

Biblická gréčtina používa dve rôzne slová, ktoré prekladáme ako chudobný. Prvé je penas, čo znamená, že človek je taký chudobný, že prácou udržuje len svoju holú existenciu. Ten kto je penas, ten pracuje len za stravu, nevyhnutné ošatenie a miesto na nocľah. Penas znamená bežnú chudobu, ktorá zachováva istú dôstojnosť človeka. Iné grécke slovo ptochas sa prekladá tiež ako chudobný, ale má omnoho dramatickejší význam. Ten kto je ptochas, je žobrák, ktorý nič nevlastní, hanbí sa aj za svoje meno, nie je schopný pracovať, je úplne závislý na milosrdenstve ostatných, a stratil akúkoľvek dôstojnosť. Keď teda Ježiš hovorí, že blahoslavený je ten kto je ptochas v duchu, tak v podstate hovorí, že šťastný je len ten, kto je žobrák v duchu, kto je duchovne bezmocný, kto sa duchovne spolieha na niekoho iného než na seba! Znie to absurdne, ale Ježiš nehovorí o materiálnej chudobe, ani o mentálnej retardácii. Ježíš hovorí o chudobe ducha, o duchovnej bezmocnosti - ktorú považuje za základ blaženosti. V minulých reláciách sme si povedali, že duchovná chudoba je základná kvalifikácia nutná ku spaseniu, pretože spasenie nie je z nás. Nikto si spasenie nemôže akýmkoľvek pričinením zaslúžiť. Keby Ježiš použil prídavné meno penas, potom by sme si vstup do Božieho Kráľovstva mohli nejakým spôsobom odpracovať. Ale preto, že sme chudobní v duchu (ptochas), tak nám nezostáva nič iné, než sa stopercentne spoľahnúť na Božiu milosť. Povedali sme si, že hmotná chudoba nie je cestou ku spáse. Človek čistého srdca a dobrých mravov, teda človek spravodlivý a znalý Božích princípov, môže byť chudobný, ale nesmie byť lenivý. Pavol a ostatní apoštoli boli obvinení zo všetkého možného, ale nikdy neboli obvinení z príživníctva, napriek tomu podľa svetských kritérií boli žobráci. Chudobný človek môže byť bohatý a naopak bohatý chudobný; záleží len na tom, akú dôležitosť svojmu majetku pripisuje. Túto ilustráciu dobre poznáme z príbehu o chudobnej vdove. Chudoba, o ktorej Ježiš hovorí, sa nevzťahuje k fyzickému telu ani k platobnej neschopnosti; vzťahuje sa k vnútornému človeku, k ľudskému duchu. Hodnota hmotného obdarovania je opatrenie, aby sme neboli uprení na majetok, ktorý by nás mohol oddeľovať od Boha. Hmotné bohatstvo môže viesť k sebestačnosti a bohatstvu vlastného ducha, čo nie je nič iné než ľudská pýcha:

… Každé pyšné srdce je ohavnosťou Hospodinovi; ruku na to, že nezostane bez trestu! (Príslovia 16:5)

Tu vidíme, že sebestačnosť môže viesť jedného človeka k pýche a druhého k záhube. Chudoba v duchu a dôvera v Božie zasľúbenia je mierou našej viery. Božie slovo nás uisťuje, že Boh na svoje deti nezabúda:

… Mladý som bol a zostarel som, no spravodlivého nevidel som opusteného, ani jeho potomstvo žobrať chlieb. (Žalmy 37:25)

Veriaci človek si uvedomuje, že všetko čo potrebuje k životu, je zaistené Bohom. On je darca, my sme príjemcovia. Božie slovo nás uisťuje:

… Blízky je Hospodin tým, čo sú skrúšeného srdca, a pomáha tým, čo sú ubitého ducha. (Žalmy 34:19)

Tých, ktorých Boh zachraňuje, si uvedomujú, že sami seba nezachránia, aj keby sa rozdali. Boh zachraňuje tých, ktorí sú ubití v duchu vlastnou neschopnosťou a nespôsobilosťou.

… Bohu milou obeťou je skrúšený duch; ty, Bože, nepohŕdaš srdcom skrúšeným a zdrveným. (Žalmy 51:19)

Na tento okamih Boh čaká, nie so zlomyseľnou škodoradosťou, že nás konečne dostane na kolená, ale pre zľutovanie k nám hriešnym otvára svoju náruč, aby nás prijal ako svoje deti. Nový zákon túto koncepciu dokresľuje:

… Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu. (list Rímskym 12:1)

Z týchto slov vidíme, že Boh nestojí mimo nás a mimo diania tohto sveta:

… Všetko toto urobila moja ruka, tak vznikli všetky tieto veci - znie výrok Hospodinov. Na toho zhliadnem, kto je pokorný a zronený v duchu, kto sa zachveje pred mojím slovom. (Izaiáš 66:2)

Tu končí každá sebestačnosť, tu končí každá ľudská hrdosť, tu končia všetky ľudské plány samospásy, tu končí hľadanie Boha ľudským spôsobom … a ďakujme Bohu, že nie sme ponechaní na pospas sami sebe. Ježišove slová sú nad akúkoľvek pochybnosť jasné. Blahoslavení sú chudobní v duchu, blahoslavení sú duchovne prázdni, blahoslavení sú tí, ktorí sa hanbia za svoj duchovný krach a volajú k Bohu o milosť. To sú tí chudobní-blažení, šťastní ľudia, pretože iba tí sú napojení na zdroj pravdy a života, na Pána Ježiša Krista. Pokým sa vám zdá, že je to cesta príliš ťažká a náročná, máte pravdu. Nebola to cesta jednoduchá ani pre Božieho syna, nášho Pána a Stvoriteľa. Pre prirodzeného človeka je to cesta nielen nemožná, ale aj nepochopiteľná. Pozrime sa spoločne ešte na jednu rovinu chudoby, chudoby do ktorej zostúpil sám Boh v osobe svojho Syna, Pána Ježiša Krista. Počúvajme nasledujúce verše:

… Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno,… (list Filipským 2:6-9)

Ježiš Kristus zmaril sám seba a podriadil sa vôli svojho Otca. Ak niekto znáša s nechuťou chudobu v duchu, o čo väčšiu nechuť predstavuje zmarenie Syna Otcom, aby mohol byť vôbec niekto vykúpený a spasený. Sú aj takí, ktorí hovoria, že s takým Bohom a Otcom, ktorý poslal svojho syna na smrť, nechcú mať nič spoločné. Prirodzený človek považuje spasenie bez zásluh za niečo neprirodzené a nespravodlivé. Tu je nad slnko jasné, že pochopiť najväčšiu drámu ľudskej histórie je nad naše možnosti. Len ten, komu je dané zhora, chápe, že Boh Otec obetoval svojo Syna, aby umožnil spasenie tých, ktorým bola zjavená Dobrá zvesť, prostredníctvom zvrchovaného a ničím nezaslúženého rozhodnutia Boha, Stvoriteľa a Pána celého vesmíru. Pán Ježiš zostúpil medzi nás, aby umožnil spasenie všetkým tým, ktorí Mu boli Otcom daní, ale súčasne sa odvracia od sebespravodlivých, ktorí si navrávajú, že môžu byť spasení vlastným pričinením a zásluhami. Kto je kto, nie je vždy celkom jasné. Teraz snáď všetci chápeme, že pravá chudoba v duchu ide ruka v ruke s pokorou a oddanosťou služobníka. Oboje znamená koniec svojbytnosti, koniec vlastného chcenia a koniec vlastných plánov. To je nový začiatok života v absolútnej oddanosti a spoliehania sa vo všetkom na vedenie Božieho Ducha. Mojím prianím je, aby každý, kto počúva túto reláciu, mal istotu, že sa nespolieha sám na seba, ani na príslušnosť k určitej náboženskej skupine, ale s celou dôverou sa spolieha na to, že patrí Bohu celým svojím srdcom, celou svojou mysľou i vôľou.