Starozákonníci

Spoločne študujeme ako žiť kresťanský život? V minulej relácii sme si zhrnuli učenie o chudobe v duchu, o našom ponížení i vyvýšení v Kristovi a dúfam, že sme všetci dospeli k záveru, že pokým nezomrieme sami sebe, nemôžeme sa znova narodiť z Ducha Božieho, ani vstúpiť do Božieho kráľovstva.

Pozrime sa, ako bol vyprázdňovaný duch človeka, ktorý žil v dobe Starého zákona. Pred Kristovým príchodom Boh zachraňoval starozákonné postavy vyvolením. Proroctvá o Kristovom príchode boli pomerne neurčité a očakávanie sa po stáročia odovzdávalo z generácie na generáciu. Niektorí ľudia Mesiáša očakávali, iní nie. Môžeme začať od Adama a Evy, cez Abraháma a pokračovať ďalej. V knihe Genesis sa pred nami odvíja život Jakuba, otca vyvoleného národa, ktorý žil asi 18 storočí pred Kristovým narodením. Jakub bol Bohom vybraný a vyvolený, a to dokonca dvakrát. Boh si Jakuba zamiloval ešte skôr ako sa narodil a druhýkrát si ho vyvolil ako symbol celého národa a dal mu meno Izrael. Ani v jednom prípade Jakub nemal žiadnu zásluhu na tom, k čomu ho Boh povolal. Boh mal svoj zámer a Jakub so svojím údelom bojoval. Aby si dobre zapamätal stretnutie s Božím poslom, zostal mu vykĺbený či poškodený bedrový kĺb. A predsa aj toto pokorenie prinieslo požehnanie. Jakub zakúsil pokoru svojho ducha a Boh mu po tomto boji zachoval život. Všetci, ktorí boli Bohom vyvolení pre určitú službu istým spôsobom zápasili o svoje ego. A to platí pre nás aj dnes. Až keď nám Boh "vykĺbi naše ego", zachráni náš život a naplní ho svojim Duchom, aby sme plnili Jeho zvrchovanú vôľu a poslušne konali dobré skutky, ktoré nám On pripraví. Kresťanova blaženosť spočíva v osobnej pokore a Jeho víťazstve!

Druhým príkladom nám môže byť prorok Izaiáš. Ani on nebol použiteľný, pokým nebol ponížený vo svojom duchu. Izaiáš si tvárou v tvár Bohu uvedomil svoju nehodnosť:

… Vtedy som povedal: Beda mi, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí, pretože Kráľa, Hospodina mocností, videli moje oči. (Izaiáš 6:5)

Izaiáš si uvedomil svoju absolútnu nespôsobilosť samospasenia skrze svojho ducha. Ani Izaiáš nebol dosť dobrý, aby sa mohol spoliehať na svoje zásluhy alebo na príslušnosť k svojmu rodu. Vo chvíli, keď povedal "beda mi, som stratený", vyprázdnil svojho ducha. A to je ono! Sám si vinu neodňal, vina mu bola odňatá Bohom. Nezmieril sa s Bohom, Boh sa zmieril s ním. Izaiáš sa stal Božím dieťaťom a Boh ho požehnal. Izaiáš sa stal poddaným Kráľa, stal sa služobníkom Hospodina mocností a prorokom, ktorý mohol prostredníctvom videní pripomínať izraelskému ľudu jeho hriech, za ktorý ho stíhal Boží hnev:

… Potom priletel ku mne jeden zo serafov a v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami z oltára, dotkol sa mi úst a riekol: Ajhľa, tento sa dotkol tvojich perí a zmizla tvoja vina, tvoj hriech je odpustený. (Izaiáš 6:6-7)

A znovu vidíme, že nezáleží na tom, kto chce a kto sa namáha, ale na tom kto sa zmilúva, tak to stojí v Písme. Až takto pripravený Izaiáš bol Bohom použiteľný, ako čítame v nasledujúcom verši:

… A počul som hovoriť hlas Pánov: Koho pošlem a kto nám pôjde? Na to som povedal: Tu som ja, pošli mňa! (Izaiáš 6:8)

Pokým Izaiáš nevyprázdnil svojho ducha, bol Bohom nepoužiteľný. Pokým nevoláme k Bohu "Beda mi, som stratený! Som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí" - nie sme chudobní v duchu, tak sme pre Božiu službu nepoužiteľní. Nielen Jakub a Izaiáš, ale i Gideon pred Bohom vyprázdnil svoje ego. Uvedomoval si vlastnú slabosť:

… Hospodin sa obrátil k nemu so slovami: Choď s touto svojou silou a vysloboď Izrael z rúk Midjáncov. Veď som ťa poslal. Ale on mu odpovedal: Ach, Pane, čím mám vyslobodiť Izrael? Hľa, môj rod je najchatrnejší v Menaššem a ja som najmladší v dome môjho otca. (kniha Sudcov 6:14-15)

Viete prečo si Boh pre svoju úlohu vyvolil Gedeona? Pretože poznal jeho srdce, ktoré vyznalo: "Môj rod je v Menaššem najchatrnejší a ja som v otcovom dome najmladší".

V Božích očiach je udatný hrdina ten, kto si je vedomý, že vo vlastnej sile je nemohúci … Od Gedeona nie je ďaleko k Mojžišovi. Aj Mojžiš bol vyvolený Bohom. Boh ho zachránil pred istou smrťou a vybral si ho pre jeho neistotu a pokorné srdce:

… Mojžiš však odpovedal Bohu: Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelcov z Egypta? (2. kniha Mojžišova 3:11)

Mojžiš nebol plný sebadôvery vo svoje vodcovské schopnosti, poznal sám seba. Vedel koľkokrát sklamal. Dnes by sme povedali: Mojžiš nebol asertívny, nebol rozhodný, ani dôrazný, skrátka nebol vodcovský typ. Mojžiša by asi nikto nevybral ani do správnej rady viac či menej významného podniku, pretože Mojžiš nebol ani dobrý rečník. Mojžiš tieto nedostatky neskrýval, práve naopak. Hospodinovi vysvetľoval svoje slabé stránky a želal si, aby si našiel niekoho iného:

… Ach, Pane, nebol som výrečným mužom, ani predtým, ani odvtedy, ako si hovoril so svojím služobníkom, lebo mám ťažkopádne ústa a ťažkopádny jazyk. (2. kniha Mojžišova 4:10)

Mojžiš sa cítil zúfalo neschopný, a práve preto ho Boh mohol použiť. Boh mu povedal :

… Hovor s ním, vlož mu tie slová do úst a ja budem s tvojimi i s jeho ústami a poučím vás, čo máte robiť. On bude hovoriť ľudu za teba; on ti bude ústami a ty mu budeš ako Boh. (2. kniha Mojžišova 4:15-16)

Mojžiš bol chudobný vo svojom duchu, ale bohatý v Božom duchu. Boh mu zveril nielen zákon, ale aj úlohu vyviesť celý národ z egyptského otroctva … To nebola ľahká úloha. Mojžiš poznal svoj národ, poznal sám seba. Hlas, ktorým hovoril Hospodin, môže počuť len ten, kto nepočúva sám seba. Len pre takých má Boh pripravené tie najväčšie úlohy. Pozrime sa na horu Sinaj. Pokým Boh odovzdával Mojžišovi zákon, - Nezabiješ, nepokradneš, nezosmilníš, nevydáš krivé svedectvo, čiže nebudeš klamať, nebudeš dychtiť po majetku blížneho, atď., vyvolený Boží národ, ľud žijúci na úpätí hory Sinaj, podľahol pod Áronovým vedením telesným a náboženským orgiám. Len niektorí Židia rozpoznali absolútne Božie požiadavky a uvedomili si svoju nemohúcnosť, svoju duchovnú chudobu. Takže, tak ako im Boh prikázal, obetovali, vyznali svoje hriechy, predstúpili pred Boha v pokore a Boh im vo svojej milosti odpustil. Tí, ktorí boli chudobní v duchu, si uvedomili, že nedodržujú zákon stopercentne. Veď keby zákon úplne dodržali, potom by im Boh nemal čo odpúšťať. Odpustenie je len tam, kde je prestúpenie.

Ako vidíme, aj v starozákonnej dobe, boli ľudia spasení Božou milosťou, nie svojím svedomím, dobrými skutkami alebo dodržiavaním zákona. A predsa bolo v Izraeli množstvo Židov, ktorí žili v domnienke, že Boží zákon je možné dodržiavať, že človek má dosť schopností a možností, aby Boha uspokojil vlastnými silami. To je zhubná sebadôvera vo vlastné schopnosti. Tak ako starozákonní Židia nemohli byť spasení dodržiavaním zákona, tak ani my dnes nemôžeme byť spasení dodržiavaním zákona. Boh nám nedal zákon preto, aby sme ho do bodky plnili a potom sa pochválili, ale aby nám ukázal, že potrebujeme Jeho pomoc a uvedomili si, že to sami nezvládneme. Preto Pán Ježiš Kristus na vrchu kázal - blahoslavení sú chudobní v duchu. To nebolo nové posolstvo, to bolo staré posolstvo! Veď každému, kto, hoci len povrchne, poznal Mojžiša, Jakuba, Izaiáša, Gedeona, Dávida, Ezechiela a ďalších starozákonných prorokov, museli byť jasné nasledujúce slová :

… Lebo takto vraví Vyvýšený a Vznešený, obyvateľ večnosti, ktorého meno je Svätý: Prebývam na výšinách a vo svätosti aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom, aby som oživil ducha pokorných a oživil ducha skrúšených. (Izaiáš 57:15)

Boh sa sklonil k človeku, aby oživil nemohúcnych. Radujme sa z premeny, ktorú dáva Boh všetkým poníženým a chudobným v duchu! Radujme sa a plesajme! Boží Syn túto ľudskými silami neprekonateľnú bariéru odstránil. Už nás neťaží bremeno zákona, ale povznáša nás láska Kristova a Duch Svätý nás oživuje k novému životu. Ale skúsenosť a pôsobenie Ducha Svätého, to je už kapitola z Nového zákona a na tú sa spoločne pozrieme nabudúce.