Pokánie a odpustenie

Naša téma Ako žiť kresťanský život nás vedie krok za krokom nielen k sebapoznaniu, ale aj k poznaniu jedinečného Božieho plánu, ktorý Boh pre svoj ľud pripravil. Už sme naznačili, že medzi prvým a druhým príchodom Krista uplynie pre nás vopred neurčený čas a potom príde súd. V minulých reláciách sme sa zmienili o nemilosrdnom sluhovi, ktorý mal voči pánovi veľký dlh. Podľa vtedajších zákonov mal byť predaný do otroctva. Dlžník mal skutočný problém. Vypočujme si verše 18. kapitoly Matúša:

…Pretože nemal čím zaplatiť, rozkázal ho pán predať aj so ženou aj s deťmi a so všetkým, čo mal, a zaplatiť. Sluha mu však padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a všetko ti zaplatím! A pán sa zľutoval nad sluhom, prepustil ho a dlh mu odpustil. (Matúš 18:25-27)

Tento sluha v podstate hovoril: Počkaj pane, ja to nejako zvládnem, vynasnažím sa a všetko ti vrátim. Ale pán, ktorý dobre vedel, že dlžník na to nemá, mu jeho dlh milostivo odpustil. Z príbehu vieme, že srdce dlžníka zostalo zatvrdnuté a nemilosrdné. Pánova veľkorysosť a milosrdenstvo sa nijako neprejavili na srdci dlžníka. Pozrime sa na ďalšie Ježišove podobenstvo, ktoré všetci poznáme ako podobenstvo o márnotratnom synovi. Mladší syn vyzval svojho otca nech mu dá jeho diel majetku, aby sa mohol slobodne rozhodnúť ako naloží so svojim životom. Svoj život vzal tak povediac do slova a do písmena do vlastných rúk a keď premrhal a prehýril otcove dedičstvo, pohlo sa v ňom svedomie :

…Keď už všetko premrhal, nastal v tom kraji veľký hlad a on začal núdzu trpieť. Išiel teda a uchytil sa u jedného z občanov toho kraja, a ten ho poslal na pole svine pásť. I žiadal si naplniť brucho odpadkami, ktoré žrali svine, ale nik mu nedal. Vtedy vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca, a ja tu hyniem hladom. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom, prijmi ma jako jedného z nádenníkov. I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho. A syn mu povedal: Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom. Ale otec rozkázal sluhom: Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy; (Lukáš 15:14-22)

Na rozdiel od nemilosrdného sluhu márnotratný syn vyprázdnil svojho ducha, vstúpil do seba a s ľútosťou a plačom volal k otcovi - zhrešil som proti nebu. Bol na dne a ani ho nenapadlo, niečo sľubovať alebo vysvetľovať - prečo sa dostal do neradostnej situácie alebo, že to nejako zariadi. Vedel, že si sám nepomôže. Márnotratný syn vedel, že je na tom ešte horšie, ako svine, ktorých potravou by sa sám rád sýtil, keby mohol, ale ani to mu nebolo dopriané. Obidve podobenstvá hovoria o ľudskom krachu. Ani dlžník, ani márnotratný syn si nemohli pomôcť. Obidve podobenstvá však majú ešte jeden rozmer. Nemilosrdný sluha zabudol na preukázanú milosť a sám vymáhal dlh bez milosti - doslova chytil spoluslužobníka pod krk a vymáhal od neho všetko, čo mu tento chudák dlhoval. Žiadne prosby o zľutovanie nepomohli. Nechal svojho dlžníka poslať do väzenia. Nemilosrdný sluha neodpustil svojmu dlžníkovi aj keď jemu jeho pán odpustil omnoho viac. Tak ukázal tvrdosť svojho srdca. A márnotratný syn? Obrátil sa a činil pokánie. A otec ho nielenže neodmietol, ale aj radostne privítal. Ale to nie je všetko. Márnotratný syn mal brata, ktorý vo svetle okolností, podobne ako veľký dlžník, ukázal tvrdosť svojho srdca. Veľmi sa rozhneval na svojho otca, ktorý pre strateného syna vystrojil hostinu a svojho brata by najradšej ani nevidel. Poslušný a ťažko pracujúci syn neuniesol otcovu radosť z návratu nedobrého syna. Videl len sám seba a bol presvedčený, že sa k nemu otec nezachoval spravodlivo. Uznajte, nie je to logické? Tu vidíme dvoch bratov, jeden ľahkomyseľný, ktorý sklamal a druhý, ktorý plnil každý otcov príkaz a nedopustil sa ničoho nezodpovedného. Aké plynie z tohto podobenstva poučenie? Spasenie prichádza vďaka Božej milosti a nie pre naše zásluhy. V oboch podobenstvách sme spoznali nielen hriešnikov, ale aj poslušného syna. Otec však skúma srdce. Dlžníkovi aj márnotratnému synovi bolo odpustené, ale iba márnotratný syn pred svojím otcom vyznal, zhrešil som. Dlžník sa spoliehal na svoje schopnosti, poslušný syn zas na svoje zásluhy. Obaja videli len seba, svoje schopnosti, zásluhy a svoju drinu. Na ostatných im nezáležalo. Premýšľajme o sebe. Robíme pred Bohom skutočné pokánie, dokážeme odpúšťať, alebo si myslíme, že sme lepší a zodpovednejší než tí druhí okolo nás? Dokážeme sa zo srdca radovať, keď Boh preukáže milosť niekomu, kto potom zatieni naše zásluhy? Pamätajme si - nikto z nás nemôže byť spasený na základe vlastných zásluh. Ak sa snažíme konať dobré skutky z vlastnej sily a pohnútok, z palety svojich schopností a možností, tak zostávame dlžníkmi a je len otázkou času, kedy sa naše skutky prejavia ako osobná pýcha a tvrdosť srdca. Pre tých, ktorí sú presvedčení o svojej dokonalosti, chceme pripomenúť nasledujúce slová Pána Ježiša:

… Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský. (Matúš 5:48)

Dokonalý môže byť len ten, kto je ukrytý v Kristovi. Spasený človek túži po dokonalosti nebeského Otca, pretože si uvedomuje svoj pokles. Dokonalí ako Boh môžeme byť len vtedy, ak sme s Ním spojení, ak sme v Ňom ukrytí a sme naplnení Svätým Duchom. Žiadna iná dokonalosť nejestvuje. Náš Pán a Kráľ prijíma len vyprázdnené chudobné srdce, chudobné v duchu, aby ho mohol obohatiť prítomnosťou svojho Ducha. Boh s nami neobchoduje a spasenie nepredáva, ani nedáva niečo za niečo:

…Alebo kto prv dal Jemu, aby mu bolo treba odplatiť? Lebo z Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen. (list Rímskym 11:35-36)

Byť chudobný v duchu znamená zomrieť sám sebe, byť bez prostriedkov, bez hrdosti, nespoliehať sa na seba, nemať istotu v sebe samom, ale byť služobníkom a nebojme sa povedať aj byť otrokom svojho Pána. Pán Ježiš nás vykúpil z otroctva hriechu a my ako slobodní ľudia zostávame v otroctve Božej spravodlivosti. To je cesta ku viere. Viera je prvý krok ku spáse, spása je prvý krok k naplneniu Svätým Duchom, týmto spôsobom vstupujeme spolu s Ním do Božieho kráľovstva. Len tak sa krôčik po krôčiku približujeme stretnutiu so svojím Pánom, Stvoriteľom a Vykupiteľom. A preto, že žijeme vo svete, kde chudoba v duchu a schopnosť odpúšťať jeden druhému nie je súčasťou prirodzeného sveta, veriaci ľudia prežívajú a budú prežívať nejedno súženie:

…Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho; ale že nie ste zo sveta, lež ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí. (Ján 15:19)

Z týchto veršov vidíme, že sa od sveta žiadnej pochvaly nedočkáme. Preto by sme mali byť pripravení na životné ťažkosti, nepochopenie a nejedno nemilé prekvapenie. Osobná svätosť môže byť príčinou zloby a nenávisti voči všetkým, ktorí sa od sveta nejakým spôsobom odlišujú. A odlišnosť sa toleruje len málokedy a málokde. Skutočná pokora a zbožnosť môže byť príčinou nepríjemností. Prvotná cirkev prežila strašné prenasledovanie, v mnohých krajinách sú kresťania aj dnes vydávaní na smrť. Pamätajme si, že kresťan sa môže stretnúť s nenávisťou kedykoľvek a kdekoľvek, ale buďme povzbudení slovami Lukáša 6:22:

… Blahoslavení ste, ak vás ľudia nenávidia a vylučujú vás a hanobia a zavrhujú vaše meno ako zlé pre Syna človeka.

Ľudia, o ktorých tento verš hovorí môžu byť aj vaši najbližší. Ale pamätajme si, posvätený život kresťana je jediným svedectvom, ktoré stratenému svetu môžeme vydávať. V pokore, v kajúcom duchu, v úplnej chudobe v duchu, predstupujeme pred Toho, ktorý bol za naše priestupky potrestaný. Nech aj o nás platia Petrove slová, že sme služobníkmi Ježiša Krista. Ďakujme Mu za odpustenie, vložme sa celkom do Jeho rúk a spoločne volajme: Bože buď vôľa Tvoja. Našou modlitbou je, aby o každom z vás, milí poslucháči, platilo, že ste dosiahli vzácnu vieru vďaka spravodlivosti nášho Boha, Otca a Spasiteľa Ježiša Krista.