1. Plač

V minulej relácii sme sa spoločne zamýšľali nad tým ako kresťanský život premieňa osobnosť človeka. Citovali sme rad veršov z 5. kapitoly Matúšovho evanjelia, známych ako kázeň na vrchu. Dlhšiu dobu sme sa zaoberali chudobou ducha a otázkami znovuzrodenia. Dnes sa pozrieme na jeden kratučký verš, ktorý sa bude týkať ďalších prejavov životných zmien a uvedie nás do novej roviny kresťanského života. Prečítame si oba verše, z ktorých sa bude odvíjať naše zamyslenie:

… Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu. (Matúš 5:3-4)

Znovu stojíme pred zdanlivým paradoxom Ježišovho učenia. Kto pochopí a prijme prehlásenie, ktoré hovorí: Blahoslavení sú tí, ktorí plačú a ktorí trúchlia… Paradox v našom systéme myslenia je však v úplnej harmónii s Božím myslením. Pretože sme chudobní v duchu, prichádzame do Božej prítomnosti s prázdnymi rukami a hlbokou ľútosťou nad svojou minulosťou, ale Boh nás poteší. Sľúbil to všetkým Božím deťom: Blahoslavení žalostiaci, lebo obi budú potešení. Ten, kto plače, je najprv potešený skutočnosťou, že bol oslobodený z otroctva hriechu a má osobný príbuzenský vzťah s Bohom:

… Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče! (list Rímskym 8:15)

Volanie "Abba, Otče" svedčí o tom, že sme Božími deťmi. Plač nás sprevádza od narodenia až do smrti. Plač sa objavuje aj v dospelosti. Každý z nás, pán-nepán, musí niekedy čeliť nejakej tragédii, žiaľu, sklamaniu a malomyseľnosti. Mnohí volajú, v srdci plačú a prelievajú slzy, aby už to žriedlo nezdaru a súženia pominulo. Keď sa nám niečo nedarí, keď nevieme ako ďalej, keď nás niekto zrazí do priepasti beznádeje a sme v úzkych, tiež si želáme pred nepríjemnou skúškou radšej uniknúť. Pozrime sa spolu na plač niektorých biblických postáv. Začneme kráľom Dávidom. Ten dobre rozumel tomu, čo to je zmietať sa v hlbinách bolesti, sklamania, viny, zármutku a súženia. Citujeme:

… strach i chvenie prišli na mňa, úžas ma zastrel. Tu povedal som: Kiežby som mal peruť ako holubica, zaletel by som a býval inde! Veru, ďaleko by som ušiel, pobudol by som na púšti. (Žalm 55:6-9)

Dávid dobre vedel, kto jediný, ho môže vyslobodiť z krajiny, v ktorej je cudzincom. Rovnako aj každý súčasný veriaci človek, ktorý žije spravodlivo a sväto, je súčasťou systému tohto sveta a mal by sa ponáhľať do bezpečia Božej náruče. Podobne ako Dávid, je nielen cudzincom, ale niekedy sa môže cítiť dokonca vyhnancom aj vo vlastnej rodine a spoločnosti :

… Ty si spočítal moju biedu. Vlož moje slzy do svojej nádoby; či záznamu v Tvojej knihe o nich niet? (Žalm 56:9)

Kiež by sme aj my hľadali pomoc pri nohách svojho Pána ako Dávid, keď volal: Kiežby som mal krídla holubice a skryl sa pred všetkými starosťami pri nohách môjho Pána. Pozrime sa ešte raz na kľúčový verš dnešného zamyslenia:

… Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu. (Matúš 5:4)

Čo mal Ježiš na mysli, keď toto povedal? Iste nemal na mysli len tých, ktorí plačú nad stratou niečoho cenného alebo pre nejakú telesnú bolesť. Plač, o ktorom Ježiš hovorí v kázni na vrchu má svoj špecifický význam. Dočítal som sa, že gréčtina má deväť rôznych slovies, ktoré vyjadrujú rôzne druhy smútku, horkosti, žiaľu, bôľu, nešťastia a trápenia. Všetky sú v Písme použité. Pozrime sa na niekoľko významov, aby sme spoznali, ako sa žiaľ od smútku líši.

1. Všetci poznáme istý všeobecný bôľ a trápenie, ktorý je súčasťou bežného každodenného života. Takýto plač je v skutočnosti Boží dar, pretože ventiluje citovú záťaž nášho organizmu. Ak nám napríklad nečakane zahynie alebo zomrie niekto blízky, začneme plakať a nariekať. Takých príkladov je v Písme mnoho. Napriek tomu môže byť ten, kto plače šťastný. Napätie povolí, rany sa zahoja a nakoniec príde potešenie. Len Boh vie, prečo k takým skúškam dochádza.

2. Každý veriaci človek občas pociťuje vnútornú prázdnotu a nepokoj. Plač a žiaľ zo zdanlivej Božej neprítomnosti a opustenosti je v skutočnosti prehlbovaním našej viery. Božie dieťa podvedome dychtí plačúc len po Jednom - iste viete po kom - po Bohu:

… Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože! Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu, kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár? Slzy sú mojím chlebom vo dne v noci, keď mi neprestajne hovoria: Kde je tvoj Boh? (Žalm 42:2-4)

3. Pavol v dopise povzbudzoval Timotea, ktorý plakal nad stratou odvahy a nezdarom. Každý, kto pracuje na Božej vinici, čelí pocitom neúspechu a nezdaru. Ako rád by od všetkého utiekol, ale nemôže. Kto skutočne slúži Bohu, slúži v slzách. Aj napriek plaču je ten najšťastnejší človek na zemi:

… Ďakujem Bohu, ktorému s čistým svedomím slúžim v šľapajach predkov, keď sa neprestajne rozpomínam na teba v modlitbách, vo dne aj v noci - a pripomínajúc si tvoje slzy, túžim ťa vidieť, aby som bol naplnený radosťou. (2. list Timoteovi 1:3-4)

4. Teraz sa pozrime na Jeremiáša. To, čo prorokoval, nebolo nič veselé. Nemôžeme sa diviť, že plakal sklamaním. A predsa bol Jeremiáš vo svojom žiali šťastný, pretože poznal Boha.

… Kiežby mi hlava bola prameňom vody a oči žriedlom sĺz, aby som dňom i nocou oplakával pobitých dcéry môjho ľudu. (Jeremiáš 8:23)

5. Ďalší príklad dlhodobého zármutku a plaču nájdeme v slovách apoštola Pavla, ktoré povedal starším Efezského zboru s veľkým znepokojením:

… Aj spomedzi vás samých povstanú mužovia, ktorí budú prevrátene hovoriť, aby si priťahovali učeníkov. Preto bdite a pamätajte, že som tri roky deň a noc neprestával so slzami napomínať každého z vás. (Skutky 20:30-31)

Pavol napomínal so slzami. Aj to je veľmi legitímny dôvod k plaču najšťastnejšieho človeka, ktorý žil v Kristovej prítomnosti a Boha poznal veľmi dôverne.

6. Plačeme tiež zo skutočnej lásky vo chvíli, keď našich blízkych stretne nejaké nešťastie. V Markovom evanjeliu priviedli k Ježišovi chlapca, ktorý bol posadnutý zlým duchom. Ježiš povedal jeho zlomenému otcovi:

... Ak môžeš? Veriacemu je všetko možné! Otec dieťaťa hneď zvolal: Verím! Pomôž mojej nevere! (Marek 9:23-24)

Otec chlapca bol aj vo svojom nešťastí šťastný človek. Jeho láska k synovi, bola cesta, ktorú Boh použil, aby mu dal nielen vyslobodeného syna, ale aby mu naviac pridal vieru. Otec dobre vedel, že viera pochádza z Boha a nie z človeka: Verím, pomôž mojej nevere!

7. Šťastný človek plače tiež pri odpustení hriechov. Taká udalosť vedie k dojatiu a slzám. Blahoslavení, ktorí plačú. V Lukášovi sa dočítame o hriešnej žene, ktorá:

… odzadu s plačom pristúpila Mu (t.j. Ježišovi) k nohám, začala Mu slzami zmáčať nohy, utierala ich vlasmi svojej hlavy, bozkávala Mu nohy a mazala masťou. (Lukáš 7:38)

Bola táto hriešnica blahoslavená? Samozrejme, pretože ako čítame ďalej, aj ona získala odpustenie a to je dôvod ku šťastiu:

… Preto hovorím ti: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa však málo odpúšťa, málo miluje. (Lukáš 7:47)

Tento verš vlastne učí, že komu Boh mnoho odpustil, ten viac oceňuje, že mu bolo odpustené a preto tiež viac plače, podobne ako táto hriešnica. Písmo nás neustále nabáda, aby sme sa zdokonaľovali a rástli vo viere. Zakončime dnešnú spoločnú chvíľu veršom, ktorý je v 2. liste Korintským 13:11:

… Nakoniec, radujte sa, bratia, zdokonaľujte sa, napomínajte sa, buďte jednomyseľní, zachovávajte pokoj a Boh lásky a pokoja bude s vami.

Všetky dnes spomínané druhy plaču majú náležité a dôležité miesto v životoch veriacich. Nabudúce sa pozrieme na plač, ktorý k posvätenému a svätému životu nevedie.