2. Plač

Dnes sa ešte raz pozrieme na kratučký verš Ježišovej kázne na vrchu:

…Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu. (Matúš 5:4)

V minulej relácii sme sa sústredili na legitímny plač, zármutok a súženie, ktoré vedú k spaseniu. V biblii ale nájdeme aj iný druh plaču, ktorý je nepatričný a môže viesť aj k odsúdeniu. Ako často človek horekuje, pretože nemôže uspokojiť svoje osobné túžby a predstavy? Aj príbeh mladíka Amnóna bol podobný:

… Dávidov syn Absolón mal krásnu sestru menom Támár; Dávidov syn Amnón si ju zamiloval. Amnón sa sužoval, až ochorel pre svoju sestru Támár, lebo bola pannou, a jemu sa zdalo nemožné dopustiť sa niečoho voči nej. (2. kniha Samuelova 13:1-2)

Toto súženie viedlo ku krvismilstvu a skončilo zle. Ďalší nelegitímny plač a súženie sa týka najrôznejších strát. Strata môže byť akákoľvek - majetok, rozchod s chlapcom či s dievčaťom. Taký človek často plače, inokedy zúri a ani takéto počínanie nemusí dopadnúť dobre. Takéto citové prejavy sú totiž prejavom číreho sebectva. Biblia je plná prípadov nelegitímneho plaču a horkosti. Niekto by mohol povedať, že plač je požehnanie tak či tak, pretože sa nám po ňom uľaví, lenže o takej úľave v kázni na vrchu Ježiš nehovorí. Ježiš nemal na mysli púhu úľavu. Ježiš vo svojej kázni hovorí o zbožnom plači, o zbožnej ľútosti, o zbožnej horkosti, ktorá sa diametrálne rozchádza či už s legitímnym alebo nelegitímnym plačom. Apoštol Pavol nám pomôže, aby sme pochopili, aký plač mal Pán Ježiš Kristus na mysli:

… A tak, ak som vás aj zarmútil v liste, neľutujem, keď som aj ľutoval; vidím totiž, že vás ten list zarmútil, čo aj len nakrátko. Teraz sa radujem, nie preto, že ste sa rmútili, ale že ste sa rmútili na pokánie. Rmútili ste sa totiž podľa vôle Božej, aby ste v ničom nemali pre nás škodu. Lebo zármutok podľa vôle Božej pôsobí pokánie na spasenie, a to netreba ľutovať; ale zármutok sveta pôsobí smrť. Ajhľa, už to, že ste sa rmútili podľa vôle Božej, aké snaženie vyvolalo u vás; akú obranu, akú nevôľu, aký strach, akú túžbu, akú horlivosť, akú odvetu! Vo všetkom dokázali ste sa čistými v tejto veci. (2. list Korintským 7: 8-11)

Človek si môže oči vyplakať kvôli svojím problémom, samote, nezdaru, sklamaniu v ľuďoch či úmrtí. Človek sa môže aj pomiatnuť nad ohrdnutou láskou, stratou majetku, nevydareným obchodom, ale žiadny svetský plač, náležitý či nenáležitý, neprinesie človeku večný život. Pozrime sa na Judáša. Ten sa dostal do situácie, keď prežíval veľké trápenie, horekoval a bol zúfalý.

…a povedal: Zhrešil som, zradiac krv nevinnú. Ale oni mu odpovedali: Čo nás do toho? To je tvoja vec. (Matúš 27:4-5)

Zdalo by sa, že Judáš sa v ľútosti nad svojím činom obrátil, že plakal nad svojím životom a nad spasením, ale Judáš v skutočnosti pred svojím problémom utiekol. Ľutoval to, čo urobil, ale nehľadal riešenie mimo seba, nehľadal odpustenie u Boha. Judáš svoju horkosť vyriešil po svojom. Potrestal sám seba, ako keby mohol odčiniť to, čo vyviedol. Ale ospravedlnenie a odpustenie prichádza jedine od Boha. Za naše hriechy bol potrestaný Pán Ježiš. Kto potresce sám seba, nemôže byť ospravedlnený. Judášov plač bol nelegitímny, pretože neviedol ku skutočnému pokániu. Pretože potrestanie vyvolených a spasených vzal na seba náš Pán Ježiš Kristus, mení sa celý náš postoj ku hriechu a vzťah k Nemu. On je ten večný život a pravda! Pamätajme si, že je len jeden druh plaču, ktorý prináša život a to je plač, ktorý vedie ku pokániu a k úplnému obratu od minulosti k večnosti. Pán Ježiš teda hovorí o požehnanom plači, o ľuďoch ktorí sú blahoslavení, pretože nielenže plačú nad svojím hriechom, ale hľadajú riešenie, hľadajú spasenie a odpustenie mimo seba, v jedinom a pravom Bohu - Ježišovi Kristovi. Pokánie je čelomvzad, odvrátenie od seba a obrátenie ku Kristovi. Blažený, šťastný stav, občianstvo Božieho kráľovstva začína chudobou v duchu a pokračuje plačom nad osobným duchovným krachom.

… Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské.

To je poznanie, že bez Boha sme ničím a že s naším stavom nemôžeme sami nič urobiť. Výsledok je, že sme chudobní v duchu, stávame sa úbožiakmi, ktorí nemajú vnútorný zdroj záchrany, ktorí nemajú kapacitu, aby si sami pomohli. Pán Ježiš v podstate hovorí, šťastný je ten človek, ktorý žiada o zľutovanie, o milosť, lebo jeho je kráľovstvo nebeské. Poznanie duchovnej chudoby a plač nás uviedlo do Božieho kráľovstva. Božie deti sa stali kráľovským kňazstvom a spolu s Kristom nielen žijú, ale i kraľujú v Kráľovstve, ktoré nie je z tohto sveta. A to je obrovský dôvod k radosti a blaženosti.

Ten, kto hľadá odpoveď sám v sebe, v bezbožnom humanizme, ten si svoj duchovný krach ešte neuvedomil, ten neľutoval ani nezaplakal. Taký človek ani nemôže byť potešený. Mnohí sú totiž sami so sebou spokojní. Občas síce prežívajú citové pohnutie, znepokojenie a smútok nad stavom tohto sveta, ale blažení v duchu nie sú a nie sú ani súčasťou Božieho kráľovstva. Ten, kto vie, že je duchovne na dne, toho premôžu city, toho premôže plač. Pochopenie a ľútosť idú ruka v ruke a spoločne pôsobia obrat ku Kristovi, vstup do nebeského Kráľovstva, ktoré je už medzi nami. My sme poddanými tohto Kráľovstva. Veď sme kráľovské kňažstvo, a Ježišove Kráľovstvo nie je z tohto sveta. Pozrime sa ešte raz na Dávida. Ten spáchal strašné cudzoložstvo s Batšebou, ktoré malo tragické následky. Dokonca dal zabiť Uriáša, jej manžela! Takýto opovrhnutiahodný skutok zrady a vraždy je natoľko ohavný, že naň nemôžeme len tak zabudnúť! Judáš zradil a Jeho zrada viedla iba k zatknutiu Krista. Dávidova zrada viedla k Uriášovej smrti. Aký je v tom rozdiel? Začítame sa do Dávidovho pokánia. Aký bol chudobný v duchu a ako plakal:

… Zmiluj sa nado mnou, Bože, podľa svojej milosti! Pre svoje veľké milosrdenstvo zahlaď moje priestupky! Dokonale ma obmy z mojej viny, očisti ma od môjho hriechu! Lebo som si vedomý svojich priestupkov a hriech môj predo mnou je stále. Proti Tebe samému som zhrešil, páchal som, čo je zlé v Tvojich očiach, aby si Ty mal pravdu vo svojich rečiach a bol čistý vo svojom súde. Hľa, v neprávosti som sa zrodil a v hriechu počala ma moja matka. Hľa, obľubuješ hlbokú pravdu; a v skrytosti mi praješ poznať múdrosť. Izopom zbav ma hriechu, a ja budem čistý, umy ma, belší budem ako sneh! Daj mi počuť radosť, potešenie, nech zajasajú kosti, čo si zdrvil. Skry si tvár pred mojimi hriechmi a zotri všetky moje viny! Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného! Od svojej tváre nezavrhni ma a svojho svätého Ducha mi neodnímaj! Navráť mi radosť z Tvojej pomoci a duchom poslušnosti podopri ma! Chcem učiť priestupníkov Tvojim cestám, aby sa hriešnici k Tebe obracali. Vytrhni ma, ó Bože, z krvnej viny. Ty, Bože, mojej spásy! Nech zaplesá môj jazyk pre Tvoju spravodlivosť. Ó Pane, Ty mi otvor pery, nech moje ústa Tvoju chválu zvestujú. Lebo Ty nemáš záľubu v zábitku, a keby som Ti obetoval zápal, nepáčil by sa Ti. Bohu milou obeťou je duch skrúšený; Ty, Bože, nepohŕdaš srdcom skrúšeným a zdrveným. (Žalm 51:1-19)

Tak nejako by sme mali jednať my všetci pred Bohom. Že sme nikoho nezabili, že sme nevyviedli takýto ohavný hriech ako Dávid? Nedajte sa mýliť vlastnou dobrotou. Myslím, že sme všetci zcudzoložili a všetci sme zabili. Pripomeňme si niektoré Ježišove slová:

… Ale ja vám hovorím: Každý, kto žiadostivo pozerá na ženu, už scudzoložil s ňou v srdci. (Matúš 5:28)

… Každý kto nenávidí brata, je vrah, a viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život. (1. list Jánov 3:15)

Cítite sa pod paľbou týchto slov bez viny? Určite nie. A plačete? Radujme sa a jasajme! Pretože tí, ktorí plačú môžu byť milosrdní a láskaví k ostatným. Buďme zhovievaví voči hriešnikom, ale neúprosní voči hriechu. Nech nám Božie slovo odhaľuje každú neprávosť, aby sme mohli plakať v Božej prítomnosti a boli potešením pre ostatných.