3. Plač

Dnes sa pozrieme tretíkrát na kratučký verš Ježišovej kázne na vrchu:

… Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu. (Matúš 5:4)

Kto z nás by nepoznal Jóbov príbeh? Ten mal všetko, čo si človek v tomto pozemskom údolí mohol priať. Jób bol bohatý a vážený človek:

… keď ešte Všemohúci bol so mnou a moji chlapci boli vôkol mňa, (kniha Jóbova 29:5-7)

Kto by netúžil po uznaní a bohatstve? Veď to je zmyslom života väčšiny ľudí na celom svete. Jób mal všetko. Bol vážený a uznávaný, mal mnoho dôvodov byť spokojný sám so sebou. Ale my si ukážeme, že silným a skutočným mužom sa stal až vtedy, keď v náreku a plači padol, keď si plne uvedomil, že nič neznamená, že nič nie je, že je nula, že je chudobný v duchu.

… Preto odvolávam a kajám sa v prachu a popole. (kniha Jóbova 42:6)

Pozrime sa ešte raz na sloveso "plakať", ktoré používa Pán Ježiš vo svojej kázni o blaženosti šťastného človeka. Toto sloveso, je najsilnejšie zo všetkých deviatich gréckych slovies, ktoré v biblii vyjadrujú plač, žalostenie, trúchlenie, smútenie, horekovanie, vzlykanie, nariekanie atď. Toto sloveso je používané takmer výhradne v spojení so zármutkom nad najbližšími zosnulými. Počúvajme:

… Vtedy si Jákob roztrhol plášť, položil si vrecovinu na bedrá a dlhý čas smútil za svojím synom. (Genesis 37:34)

Zaujímavé je, že rovnaké sloveso použil Ježiš v zasľúbení : Blahoslavení tí, ktorí žalostia, lebo oni potešenia dôjdu. To znamená, že blažený a šťastný je ten človek, ktorý žalostí nad svojím hriechom rovnako ako nad stratou vlastného syna. Rovnaké sloveso pre žalostenie je použité vo verši, ktorý opisuje žiaľ učeníkov nad stratou Pána Ježiša Krista:

… Ona šla a zvestovala to tým, čo bývali s Ním a teraz žalostili a plakali. (Marek 16:10)

Toto sloveso vyjadruje najhlbší zármutok. Tu neide len o prelievanie sĺz, tie sa dostavia podľa citovej povahy človeka; tu ide o najhlbšie vnútorné muky, trápenie, zápas a neznesiteľnú agóniu. Vnútorné muky prežíva aj ten, kto ešte nezomrel sebe, kto svoj hriech skrýva. Kráľ Dávid mlčal o svojom hriechu a nevyznával ho svojmu Bohu, až mu z nariekania onemocnelo celé telo:

… Keď som mlčal práchniveli mi kosti, počas môjho ustavičného stonania… (Žalm 32:3)

Keď človek iba narieka nad svojím hriechom a nevyzná ho Bohu, tak chradne a vysychá celý jeho organizmus, krv, miazga, kostná dreň, sliny a všetky pre život dôležité tekutiny.

… lebo dňom i nocou ťažko doliehala na mňa Tvoja ruka, životná sila sa mi obrátila na letnú vyprahnutosť. (Žalm 32:4)

Podobne chradol a vysychal aj Judáš. Aj ten pred Bohom mlčal a chradol. Dovolil, aby naňho ťažko doľahla Božia ruka následkom nevyznaného hriechu. Judášova kostná dreň vyschla natoľko, že ho tiaž hriechu dohnala k samovražde. Pozrime sa aký rozdiel je medzi Judášom a Dávidom a vôbec všetkými, ktorí patria Bohu:

… Vtedy som Ti vyznal svoj hriech a nezastrel som svoju vinu. Riekol som: Vyznám Hospodinovi svoje priestupky! A Ty si odpustil vinu môjho hriechu. Preto nech sa Ti modlí každý zbožný v čase, keď Ťa možno nájsť; záplavy veľkých vôd ho nedosiahnu. (Žalm 32:5-6)

Vyznanie hriechu pred Bohom je hlboký vnútorný nárek, plač, zármutok srdca a žiaľ. Je to vnútorný nárek, ako keď nariekame nad stratou najdrahších. Sám Ježiš používa rovnaké sloveso. Boh nepohŕda srdcom skrúšeným a zdeptaným vlastným hriechom, to potvrdzuje aj kráľ Dávid v Žalmoch. On sám po svojom ťažkom hriechu smilstva s Batšebou horekoval:

… Zmiluj sa nado mnou, Bože, podľa svojej milosti! Pre svoje veľké milosrdenstvo zahlaď moje priestupky! Dokonale ma obmy z mojej viny, očisti ma od môjho hriechu! (Žalm 51:3-4)

Celý 51. Žalm je dobrý k naprávaniu. Jeho čítaním si uvedomíme, čo je to pokánie, čo je to odvrátenie sa od svojich skutkov zla. Vyznanie hriechu pred Bohom nás oslobodzuje. Pán Ježiš Kristus nás očisťuje svojou krvou. Svojím sebaobetovaním na kríži nás v potrestaní zastúpil. A to je blaženosť, ktorá nám je daná ako Boží dar:

…Blahoslavený, komu je odpustený priestupok a hriech prikrytý! Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta vinu, a v jeho duchu nieto ľsti. (Žalm 32:1-2)

Už viete prečo sú tí, ktorí v hĺbke srdca plačú a žalostia nad svojím hriechom najšťastnejšími ľuďmi na svete? Sú totiž jedinými, komu Boh odpustil. Šťastie nepochádza z plaču samotného. Šťastie plačúcich pred Bohom je neoddeliteľnou súčasťou Božej odpovede na náš plač. Jeho odpoveď je jasná - nepočíta žalostiacim ich hriech. Tí, ktorí s plačom svoje hriechy nevyznávajú Bohu, hoci ich usvedčuje svedomie - ako Judáša - tí musia žiť s nekonečnou a neobmytou vinou, za ktorú budú pykať. Preto nie sú blahoslavení, a sú nešťastní, aj keď sa im dobre vedie a žijú len pre samé radovánky. Vyznanie hriechu Bohu v hlbokom smútku je kľúč k blaženosti a uspokojeniu. Ak svoj hriech budeme skrývať pred Bohom, blížnymi aj sami pred sebou, skôr či neskôr nás pohltí a zničí. Zostaneme otrokmi hriechu. Vyznajme ho Bohu a On nám odpustí. Nikto sa nemôže sám očistiť, čisté nemôže vzísť z nečistého. Dávid prelieval slzy márnosti, slzy nezdaru, slzy sklamania, slzy porážky. Boli to slzy nelegitímne, pretože chcel sám odčiniť to, čo spáchal. Dávidovi zlomil srdce až jeho vlastný hriech, ktorý vyznal Bohu. Blahoslavený je len ten, komu Boh nepočíta priestupok. Preto môžu byť blahoslavení a šťastní aj tí, ktorí sú smutní. To neznamená, že by sme sa nemali radovať a smiať. Naša radosť však má zdroj v našom spasení, ktoré nám Boh dal, pretože sme chudobní v duchu a plačeme pred Bohom za odpustenie hriechov. Cirkev, myslím tým všetkých ľudí v Kristovi, by mali viac plakať nad svojím hriechom a menej sa radovať z plytkých svetských radostí. Prečítajme si verš z listu Jakuba:

…Očistite si ruky, hriešnici, a vy, duševne rozpoltení, posväťte si srdcia; uvedomte si svoju biedu, žalostite a plačte! Nech sa váš smiech obráti na žalosť a radosť na žiaľ! Pokorte sa pred Pánom a povýši vás. (list Jakuba 4:8-10)

Svet hovorí: Nemysli na svoje trápenie, ži naplno, len sa smej, smej sa naďalej! Svetský zdroj pseudoradosti dáva len pominuteľný pocit šťastia, ktorý vyprchá pri prvej životnej strasti. Svetská radosť nemá večné trvanie. Preto nám biblia pripomína: žalosti, plač a nariekaj pred Bohom. Nikto nevošiel a nevojde do Božieho kráľovstva, ak nežalostí nad svojím hriechom a s hlbokým vnútorným plačom nevolá k Bohu - jedinému Očisťovateľovi našich hriechov. Ten, kto nikdy nepocítil ťažké bremeno žiaľu nad svojím hriechom, ten kto zúfalo nevolal k Bohu podobne ako Dávid, ten s najväčšou pravdepodobnosťou míňa Božie odpustenie. Ježiš predsa povedal, že blahoslavení sú len chudobní v duchu a tí, čo k Nemu volajú žalostiac. Ježišove slová platia a žiadny človek ich nemôže zľahčiť. Nemôžeme sa smiať, pokým sme náš hriech nevyznali Bohu. Načo je však smiech, keď vieme - Božie slovo to učí - že na svet prichádza Boží súd, ktorý začína od domu Božieho. To nie je dôvod k zábave a veselosti. Rád sa smejem, rád vtipkujem, ale koľko námahy mi dá, aby som sa vyhol svetskému nemravnému a škodoradostnému humoru. Ten na nás útočí zo všetkých strán. Pozrime sa na svetský humor a na s ním spojený smiech a zábavu. Väčšinou sa smejeme tomu, ako niekto s niekým vybabre, ako bol niekto niekomu neverný, ako sa niekto niekde opil, veď to všetci dobre poznáme. Smejeme sa zlu na televíznej obrazovke, vo filmoch? Ja niekedy áno. Smejeme sa nevhodným vtipom? Ja niekedy áno. Smejeme sa dvojzmyselnosti? Určite. Obráťme sa radšej k Bohu a plačme a varujme sa:

… od tých, čo opúšťajú priame chodníky, aby mohli chodiť temnými cestami; ktorí sa tešia, keď môžu páchať zlé, jasajú nad zlou prevrátenosťou, ich chodníky sú krivé a dostávajú sa na bludné cesty. (Príslovia 2:13-15)

Buďme úprimní pred Bohom aj blížnymi a radujme sa z odpustenia, ktoré bolo vykúpené na kríži.