4. Dedičstvo

Dnešná relácia je štvrtým pokračovaním verša, ktorý je súčasťou Ježišovej kázne na vrchu:

... Blahoslavení krotkí, lebo oni dedičmi zeme budú. (ev. Matúša 5:5)

Spoločne sa zamýšľame nad tým ako žiť kresťanský život? V minulej relácii sme spoločne hľadali odpoveď na otázku, čo znamená byť krotký. Povedali sme si, že krotkosť nie je slabosť, ale naopak, krotkosť je ovládnutá moc. Dnes si položíme ďalšiu otázku a síce: Ako sa krotkosť prejavuje? Po prvé krotkosť sa prejavuje nielen tak, že nie sme zbytočne uvravení, ale predovšetkým tak, že neodvrávame. Na ilustráciu sa pozrieme na Abraháma. Boh s ním uzavrel zmluvu:

... Hospodin riekol Abramovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. (Genesis 12:1)

Priznám sa, že keby podobnú zmluvu Boh uzavrel so mnou, asi by som z nej veľa radosti nemal. Odísť dobrovoľne do neznáma nie je jednoduché. Sám som pred mnohými rokmi odišiel po ruskej okupácii do neznáma. V tej dobe som bol neveriaci a tak všetky rozhodnutia a neistoty som prežíval osamotene. Dnes viem, že Boh mal aj so mnou iné plány, než tie, ktoré som mal na mysli ja. Ja som nechcel byť so Sovietskym zväzom na večné časy. Ale Boh môj zámer premenil na radostné očakávanie, že na večné časy budem s Ním. Teším sa z nebeského občianstva. Boží "cestovný pas" a identifikáciu nemôžeme stratiť, nikto nám ich neodcudzí a navyše nemá obmedzenú platnosť. Boh uzaviera originálne zmluvy s každým človekom. Nikto sa nenarodí len náhodou alebo bez Božieho zámeru. On totiž poznal každého po mene ešte pred založením sveta. Pozrime sa najskôr na Abraháma. Boh mal zámer a Abrahám jednal. Poslúchol Boha a opustil krajinu, rodnú zem a dom svojho otca. Abrahám odišiel z krajiny, oddelil sa od svojho náboženstva a pokrvného spoločenstva. Z rodného miesta odniesol svoj majetok, dnes by sme povedali, že spálil za sebou všetky mosty. Stal sa pútnikom a odpočinok nenašiel ani v Kanánskej krajine. Miesto blahobytu však nastal hlad a Abrahám sa vydal do Egypta. Z Egypta bol nakoniec vyhostený a tak sa znova vydal na cestu. Spolu s ním putoval aj jeho synovec Lót. Postupne medzi nimi dochádza k vzájomným stretom. Abrahámovi a Lótovi pastieri sa dostali do sporu. Abrahám, z titulu zmluvy, ktorú s ním Boh uzavrel, mohol Lótovi povedať: Odídi z tohoto územia, dobre vieš, že Boh učinil zmluvu so mnou a nie s tebou! Územie bolo dané mne! Z biblie vieme, ako sa Abrahám zachoval v kritickom rodinnom spore:

... Vtedy povedal Abram Lótovi: Nech nieto sváru medzi mnou a tebou ani medzi tvojimi a mojimi pastiermi, veď sme príbuzní. (Genesis 13:8)

Abrahám v podstate povedal Lótovi toto - vezmi si tú časť krajiny, ktorú uznáš za vhodné, a ja si vezmem to, čo zostane. Poznáte niekoho, kto by sa takto zachoval? Kto by nebojoval o lepší kus územia, alebo diel majetku? Dnes by taký človek išiel na súd a domáhal by sa svojich práv, ale Abrahám sa riadil Božím slovom. Rozchodom zachoval bratstvo a predišiel ďalším sporom. Doslova a do písmena naplnil jedno z Božích prikázaní:

... Naklonení v bratskej láske, predbiehajte sa navzájom v úctivosti. (list Rímskym 12:10)

Dokážeme i v našich rodinách predchádzať sporom ako Abrahám? Dávajme prednosť jeden druhému, ako Abrahám dal Lótovi. Abrahám urobil v živote mnoho chýb, jeho viera nebola vždy obrazom najvyššej poslušnosti, narobil veľa chýb, ale Boh vedel, prečo si vyvolil práve Abraháma. Božie meno bolo oslávené. Ďalší príklad krotkosti je Jozef. Bratia ho predali do egyptského otroctva. Boli presvedčení, že sa ho navždy zbavili. Vadil im, pretože ho Otec nesmierne miloval, pretože Jozef bol synom milovanej Ráchel. Potom nastal hlad a oni museli odísť do Egypta za chlebom. Hlavným egyptským ministrom hospodárstva, druhým mužom po faraónovi v tej dobe bol Jozef. Jeho bratia ho museli prosiť, aby dostali obilie, aby ich rod mohol vôbec prežiť. Jozef mohol na svojich bratov vyrukovať s príbehom o bratoch, ktorí predali vlastného brata do otroctva, mohol ich ponížiť a potom ich z kráľovského dvora vyhodiť. Mohol ich uvrhnúť do otroctva, mohol vrátiť oko za oko, zub za zub. Ale Jozef to neurobil; mal svoju moc pod kontrolou. Jozef, vo svojej krotkosti, nedal šancu horkosti a nenávisti. Nedal voľný priechod odplate! Dal svojím bratom všetko, čo potrebovali. To je príklad pre každú generáciu, pre každý národ. Nielen všetky krajiny sveta, ale aj naše rodiny potrebujú krotkých vládcov a trpezlivých otcov. Mocných, ktorí by ovládali svoju moc. Ďalším príkladom tichého a krotkého muža je Mojžiš. Božie slovo o ňom hovorí, že Mojžiš bol omnoho pokornejší ako všetci ľudia na zemi.

Tento muž sa postavil pred faraóna a povedal: Prepusti môj ľud! Bol to práve Mojžiš, ktorý keď schádzal z hory Sinai a uvidel svojho brata a ľud, ako sa radujú a zbožňujú zlaté teľa, v návale zúrivosti roztrieskal tabule, na ktorých bol Božím prstom napísaný Zákon. Tu vidíme, že Mojžiš stratil nervy. Preto zasľúbenú krajinu len uvidel ale nikdy do nej nevstúpil. Mojžiš nebol vždy krotký. Nielenže občas stratil nervy, ale Bohu aj odvrával. Keď Boh povedal - vyvedieš môj ľud z Egypta - Mojžiš sa začal vykrúcať - Bože, prečo by si chcel mňa, veď som neužitočný, neschopný a neviem rozprávať. Keď som zabil jedného Egypťana, tak ma to stálo 40 rokov, čo som musel prebývať na púšti. Ako by som mohol vyviesť dva milióny ľudí proti faraónovej vôli? Taká úloha nie je pre mňa, je nad moje sily. Bože, nájdi si niekoho iného. Mojžiš sa bál, uvedomoval si, že nemôže dôverovať sám sebe, veď v návale hnevu zabil človeka. Síce povedal, že nemá potrebné schopnosti, ale v skutočnosti Bohu nedôveroval a povedal: Bože, nájdi si niekoho iného. Predsa, aj proti svojej vôli, vykonal všetko, čo pre neho Boh pripravil. A to je krotkosť, o ktorej hovoríme. Pozrime sa na apoštola Pavla. Aj Pavol povedal, že sa na seba nemôže spoliehať. V skutočnosti sa správal a premýšľal podobne ako Mojžiš:

... Veď my sme obriezka, my, ktorí v Duchu Božom vzývame Boha a chválime sa v Kristovi Ježišovi; my, ktorí nedúfame v telo (list Filipským 3:3)

Ale o pár veršov neskôr čítame:

... Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje. (list Filipským 4:13)

Všetko, čo Pavol dosiahol, dosiahol skrze Krista, nie skrze svoje schopnosti. Tak sa prejavuje krotkosť, o ktorej hovoríme. Každý, kto si uvedomí, že nie je svojbytný, že nemá život sám v sebe, a svoje schopnosti nemá zo seba, ten stíchne v úžase. Ten vidí, že všetko, čo môže, dokáže len preto, že mu to bolo dané zhora. Všimnime si, že aj vo svete, ten kto niečo skutočne vie, ten kto má moc, ten kto niečo dokázal, sa zvyčajne nechváli sám sebou, je skromný a v neposlednom rade je aj krotký. Ten, kto robí reklamu sám sebe, kto sa chváli, ten zvyčajne veľa nevie a svoju neschopnosť zakrýva. To platí aj v oblasti viery. Človek, ktorý hovorí JA robím, Ja chodím, JA sa snažím, JA nehreším, má k poznaniu skutočnej krotkosti a blaženosti ešte poriadne ďaleko. Ak krotkosť porovnáme s chudobou v duchu, tak uvidíme, že je tu istý rozdiel. Chudoba v duchu je reakcia na vnútornú realitu osobného stavu, a síce totálnej neschopnosti zbaviť sa hriechu. Krotkosť, pokora a miernosť, je naopak reakcia na vonkajšiu realitu Božej svätosti, čistoty a bezhriešnosti. Inak povedané, som chudobný v duchu a žalostím, pretože som hriešny. A som krotký, mierny a pokorný, pretože Boh je tak bezhriešne svätý. Tu vidíme progresívny postup Ježišovej kázne na vrchu: Najprv človeka premáha chudoba a zlomenosť ducha, čiže strašná tiaž osobného hriechu, ktorá spôsobuje smútok. Avšak nezúfajte, práve kvôli našej zlomenosti a smútku začíname vidieť druhú stranu evanjelia, a síce nekonečnú Božiu svätosť, po ktorej začíname túžiť. Len tí ľudia, ktorí si uvedomia skutočnosť svojho hriechu, môžu reagovať na Boží dotyk. Preto Ježiš povedal:

Dám vám krotkého, mierneho, poddajného a pokorného mesiáša, takého nasledujte.