4. Lační

Zaoberáme sa Ježišovou kázňou na vrchu. Dnes si už štvrtýkrát prečítame verš, ktorý študujeme:

Blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti, lebo oni nasýtení budú.(Matúš 5:6)

Minule sme si povedali, že hlad po spravodlivosti a správnom žití má veľmi úzky vzťah k poznávaniu Boha a všetkým, čo súvisí so spasením. Povedali sme si, že spasenie je jednorazová udalosť, ako napríklad pôrod, čiže narodenie nového človeka. Pôrodom, znovuzrodením človeka nič nekončí, naopak všetko sa len začína. Hlad a smäd kresťanského novorodenca sa prejavuje podobne ako vo fyzickom svete. Božie dieťa začne rásť, vzdelávať sa a získavať kresťanské skúsenosti. Boh je Jeho Otcom a tiež chlebom, ktorým sa sýti. Takémuto duchovnému rastu sa hovorí posväcovanie. Inými slovami, posväcovanie je oddelenie od sveta. Znovuzrodení ľudia žijú vo svetle posväcovania, pokým svetskí ľudia blúdia v tme, ako Biblia doslova hovorí, sú tmári. Kým prirodzení ľudia žijú vo víre diania tohto sveta, Božie deti lačnia a žíznia po posvätení, po oddelení od sveta, po narastajúcej svätosti.

Ten, kto je posväcovaný, na toho bolo posvietené Božím svetlom, preto je osvietený čiže svätý. Posvätený život je realita, ktorá nás vedie ku kresťanskej službe. Boží ľud lačnie a žízni po posvätení a neustále rastúcej svätosti, nielen po múdrosti a poznaní, ale aj po spravodlivosti a z nej vyplývajúcej bázni pred Hospodinom. Rozumejte správne, čo myslím pod bázňou. Keď sa dozviem novú pravdu, niečo si uvedomím. Keď viem, čo by som mal a čo by som mohol urobiť a neurobím, prepadne ma bázeň, so všetkými sprievodnými telesnými pocitmi, vrátane chvenia v žalúdku ako pri strachu. Ale to nie je pudový strach o život; rovnaký pocit môžeme mať, keď sa na niečo veľmi tešíme. Bázeň je úžas. Čím viac vieme, tým viac chceme vedieť a tým menej nám záleží na hodnotách a tom, čím svet žije. Posväcovanie je zrýchľujúci sa proces, je to narastajúca služba a rast v múdrosti. Oboje sú vlastnosti kresťana. Lačnieme a žíznime, aby sme boli múdrejší v pravde, aby sme boli čistejší, cnostnejší a spravodlivejší. Nikto, žiadny kresťan na tomto svete pokým fyzicky nezomrie, nedobehol do cieľa. To by sme mali mať vždy na pamäti. Je to beh na dlhé trate a bez vytrvalosti k cieľu vlastnými silami nedobehneme. Tragédia nastáva, keď sa nábožensky založený človek nechá učičíkať tým, že už splnil všetky podmienky spasenia. Koľkí sú medzi nami takí, ktorí skutočný hlad a smäd po spravodlivosti nikdy nepocítili, ale sú nasýtení tým, že boli niekedy v minulosti pokrstení, že sa nedopúšťajú závažných hriechov, dodržujú desatoro aspoň čiastočne, že občas zájdu aj do kostola, počítajú s tým, že krstiny, svadba a pohreb v kostole, ich privedie pred nebeskú bránu a tam už sa to nejako vyrieši. Ale apoštol Pavol nám pripomína:

Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi. (list Filipským 3:13-14)

Nikto sa nemôže odvolávať na náboženskú rutinu minulosti. Čo sa počíta, je prítomnosť a budúcnosť. Čo povedal Pavol? - zabúdajúc na to, čo je za mnou, snažiac sa o to, čo je predo mnou. Často sa ma ľudia pýtajú, ako je to s tými, ktorí vyznávali, že uverili v Krista, ktorí boli pokrstení, ktorí bývali horliví a dnes, sú späť vo svete, proste odpadli? Biblia učí, že skutočný Boží ľud je neustále posväcovaný, oddelený. Kresťana poznáme nie podľa toho, čo v minulosti povedal alebo urobil, ale podľa toho, čo robí dnes. Pokým proces posväcovania nie je v neustálom pohybe, platia nasledovné slová:

Spomedzi nás vyšli, ale neboli z nás. Veď keby boli bývali z nás, zostali by s nami; ale odpadli, aby sa ukázalo, že nie všetci sú z nás. (1. list Jána 2:19)

Kresťan zostáva trvalo v Bohu. Tí, ktorí odpadli, neboli z nás. Iste, každý kresťan zakopne a padne, ale hneď vstane a beží ďalej. Koľkí ľudia v cirkvi zmätene pobiehajú, ale nebežia k cieľu, nebežia preto, aby získali nebeskú cenu, pretože jedného pichá v boku, druhý má boľavé koleno a tretí je obézny z dobrôt bohato prestretého stola cirkevných aktivít. Na Božie slovo a modlitby nemajú čas. Keby všetko záležalo len na nás, tak nevstaneme pri prvom páde. Písmo hovorí, že je to Boh, ktorý nám dáva dostatok síl a udržuje nás pri sebe. Vlastnou silou sme Ho nenašli, vlastnou silou sa ani pri Ňom neudržíme.

Tomu však, ktorý vás môže zachrániť od pádu a nepoškvrnených postaviť s plesaním pred svoju slávu (list Júdov 1:24)

Vo svetle iných veršov pod "pádom" rozumieme pád trvalý, trvalé odpadnutie, keď posväcovanie a oddelenie ani nezačalo. Tí, ktorí patria Bohu od večnosti, tých si Boh udrží, pretože boli zapísaní v knihe života od vekov. To je hlavný dôvod prečo Boží ľudia neprestávajú lačnieť a žízniť po múdrosti v Ježišovi Kristovi. Pokým sme v pozemských telách, nie sme s životom hotoví. Bežíme ďalej k cieľu a tešíme sa na stretnutie s Kristom tvárou v tvár. Započúvajme sa do slov apoštola Pavla:

A za to sa modlím, aby sa vaša láska vždy viac a viac rozhojňovala v pravom poznaní a v každej skúsenosti (list Filipským 1:9)

Posväcovanie, to je osveta, to je získavanie pravdy, to je viditeľná blaženosť, ktorá by mala byť svetlom všetkým okolo nás. Také spojenie s Bohom znamená neustály vzostup. S Bohom prežívame neustály vzrušujúci vzostup vo všetkých aspektoch života viditeľného aj neviditeľného. Blahoslavení sú tí, ktorí majú stále hlad a smäd po spravodlivosti. Blahoslavení a šťastní sú tí, ktorí túžia, aby boli ako Kristus. Dávid nám zanechal náznak sýtosti:

Ja ospravedlnený uzriem Tvoju tvár, keď sa prebudím, nasýtim sa Tvojím obrazom.(Žalmy 17:15)

Ten, kto vidí Boha, ten sa Ním bude sýtiť donekonečna. Tak ako sa sýtime tým, koho nadovšetko milujeme. Je zaujímavé, že Pán Ježiš Kristus doporučuje radšej lačnieť a žízniť po spravodlivosti než mať spravodlivosť. Jeho poslucháči, pretože sa ako Židia snažili dodržiavať zákon, si určite mysleli, že sú spravodliví. Ježiš im však povedal, aby po spravodlivosti lačneli a žíznili. Ježiš vo svojej kázni na vrchu v podstate hovorí, že ten, kto si myslí, že spravodlivosť vlastní, ten nie je požehnaný; ten, kto vie, že spravodlivosť nemá a preto po nej zúfal lačnie a žízni, ten je požehnaný, posvätený a stále oddelený od sveta. Aké sú dôsledky hladu a smädu po spravodlivosti? Prvý je zasľúbenie, že tí ktorí lačnia a žíznia, budú nasýtení. Budeme uspokojení, ale budeme chcieť viac, pretože nám nasýtenie odhalí nový hlad. Čo oko nevidelo a ucho nepočulo, to pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú. Boží ľud bude obdarovaný zvláštnym spôsobom. Mnohé novozákonné verše nám potvrdzujú to isté, čo čítame v Starom zákone. Napríklad:

Ale hľadajte radšej Jeho kráľovstvo, a tamto bude vám pridané. (Lukáš 12:31)

Ten, kto aktívne hľadá, Božie kráľovstvo, len dokazuje, že patrí k Božiemu ľudu, že jeho meno bolo zapísané od počiatku vekov v Božej knihe života. Ten všetko ostatné, čo potrebuje k blaženosti dostáva do daru. Kto stojí pred Bohom v nemom úžase, kto Ho uctieva a prenecháva všetku slávu Jemu, ten bude mať vždy dostatok blaženosti a šťastia:

Bojte sa Hospodina, Jeho svätí, lebo nemajú nedostatku, čo sa Ho boja.(Žalmy 34:10)

Na záver si zopakujme, že celý proces blaženosti kresťana začína spasením a pokračuje večným posväcovaním. Keby nebolo posväcovania, keby nebolo rastu v Božej múdrosti, keby s nami nebola Božia prozreteľnosť, ktorá je zárukou naplnenia všetkých našich telesných aj duchovných potrieb, dospeli by sme do beznádejného a bezvýchodiskového stavu zatratenia telesnej aj duchovnej smrti. Oboje sa naplní tým, ktorí nie sú spojení s Bohom. Znovuzrodenie, toto nadprirodzené spojenie s Bohom je večný život, rozpojenie je večná smrť.

Pripomeňme si, že je to Boh, kto nás neustále sýti. On je Stvoriteľom všetkého živého aj neživého; On udržuje na zemi také podmienky, aby sme nezahynuli a navzájom sa nepozabíjali. Všetky prírodné zákony prebiehajú tak, aby život na zemi bol možný. Náš duchovný pokrm je tiež od Neho. Z Jeho ruky dostávame všetko. To je dobrá novina, ktorú vám z Božej milosti prinášame v každej relácii.