5. Lační

V minulých reláciách sme prebrali tieto verše:

Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu. Blahoslavení krotkí, lebo oni dedičmi zeme budú. (Matúš 5:3-5)

Dnes dokončíme 6. verš z piatej kapitoly evanjelia podľa Matúša:

Blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti, lebo oni nasýtení budú.(Matúš 5:6)

V minulých reláciách sme si povedali, že ten, kto sa sýti Kristom, kto pije živú vodu, ktorú dáva iba On, toho smäd bude neustále uhášaný a jeho hlad bude neustále uspokojovaný. Nikto nebude trpieť hladom ani smädom, aj keď jeho chuť k jedlu a pitiu bude neustále narastať. Ježiš povedal hriešnej žene pri studni: Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu. (Ján 4:14) Voda vyvierajúca z Boha, Ježiša Krista, nás napája neprestajne: Tu Mu povedala žena: Pane, daj mi tej vody, aby som nežíznila a neprichádzala sem načierať. (Ján 4:15) Žena mala určite na mysli H2O, ale Ježiš mal na mysli večný život, to znamená, seba. Pretože večný život spočíva v poznaní Krista, čiže v spojení s jediným pravým Bohom. Nasledujúci text vypovedá mnoho. Počúvajme pozorne:

Biedni a chudobní hľadajú vodu, ale jej niet, ich jazyk smädom schne. Ja, Hospodin, ich vypočujem, ja, Boh Izraela, ich neopustím. (Izaiáš 41:17)

Biedni a chudobní hľadajú vodu. Skutočne hľadať vodu je schopný len ten, kto je bedár, úbožiak v tom najbiednejšom stave. Nevšímajme si, že slovo bedár, úbožiak má dnes už úplne iný význam. V skutočnosti úbožiak je ten, kto je u Boha. Faktom zostáva, že úbožiak je z biblického hľadiska vlastne žobrák, ktorý je chudobný v duchu, žalostí, je krotký, lačnie a žízni po spravodlivosti. Ten, kto nemá Božie poznanie, kto nie je úbožiak, ten bude lačnieť a žízniť, a nikdy jeho potreba nebude ukojená. Žiadna voda, ani žiadne iné jedlo, ktoré by nás nasýtilo okrem Boha, neexistuje. Vzťahuje sa to aj na náš národ: Preto pôjde môj ľud do zajatia pre nevedomosť, jeho vznešení budú hladovať a jeho dav prahnúť smädom. (Izaiáš 5:13) Iste, v tomto verši ide o výstražné varovanie Židom, ale aplikovať to možno bez pochýb na ktorýkoľvek národ. Skutočným chlebom a skutočnou vodou je iba Pán Ježiš Kristus: Ježiš im povedal: Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš dal vám chlieb z neba, ale môj Otec dáva vám pravý chlieb z neba; lebo to je chlieb Boží, ktorý zostupuje z neba a dáva svetu život. Povedali Mu na to: Pane, dávaj nám vždy tento chlieb. Riekol im Ježiš: Ja som chlieb života; kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť. (Ján 6:32-35) Všimnime si, že učeníci povedali: Pane, dávaj nám vždy tento chlieb. To je ustavičné priebežné sýtenie, neustále vzrastajúca chuť po Bohu, ktorý je cesta, pravda i život. Je to nekonečne vzrastajúca zamilovanosť v tom najdokonalejšom zmysle slova. Poddaní obyvatelia Božieho kráľovstva majú stále vzrastajúcu "potrebu" Boha, ktorú Boh bezpodmienečne uspokojí. Bez Boha umiera každý a naveky. V duchovnej smrti sa sýti každý sám sebou. Smrť je oddelenie alebo prebývanie ďaleko od Boha. To je peklo. Ako si môžem byť istý, že skutočne lačniem a žíznim po Božej spravodlivosti? Test je jednoduchý. Ten kto netúži po Božej spravodlivosti, ten jej má málo alebo vôbec. Inými slovami, ten, kto vidí predovšetkým hriechy druhých, ale svoje nie a myslí si, že je celkom slušný človek, má v spoločnosti dobré postavenie, je vzdelanejší, inteligentnejší, zámožnejší než všetci ostatní vôkol neho, občas prispieva na dobročinné účely, ostatní si ho vážia, ten najviac potrebuje Božiu spravodlivosť. Pozrime sa na dva typy ľudí v minulosti. Na tých z lepších kruhov a na tých z horších nižších vrstiev:

Dvaja muži vstúpili do chrámu, aby sa modlili; jeden farizej a druhý publikán. Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. (Lukáš 18:10-14)

Konieckoncov Ježiš prišiel nasýtiť a napojiť hriešnikov, nie spravodlivých. Hovorí sa, že nebo bude plné hriešnikov a peklo bude plné samospravodlivých ľudí, ktorí boli presvedčení, že to s nimi až také zlé nebolo. Ale bolo! Koľkokrát sme už čítali, ako sa cítil apoštol Pavol, jeden z najspravodlivejších:

Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré, lebo vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal. Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem. Ale keď robím, čo nechcem, nie ja to robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. Pre mňa, ktorý chcem konať dobré, nachádzam teda zákon, že zlé je pri mne. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a zotročuje ma zákonom hriechu, čo je v mojich údoch. Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti? Ale vďaka Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána! A tak teda ja - ten istý - svojou mysľou slúžim zákonu Božiemu, telom však zákonu hriechu.(list Rímskym7:18-25)

Nespravodlivého človeka spoznáme ľahko. Ten, kto je presvedčený, že len on má pravdu, ten je pyšný a samospravodlivý. Čiže nespravodlivý a nežije správne. Pokým máme v sebe akýkoľvek náznak sebauspokojenia, mali by sme sa mať na pozore. Kto má v našom živote posledné slovo? Pokým nie je stredom nášho života Boh a Jeho slovo, tak sme sústredení sami na seba. Všetko dobré, či už ide o myšlienku alebo dobrý skutok, je výsledkom Božej zvrchovanej milosti:

Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi (2. list Korintským 10:17)

Všetka sláva patrí len Bohu. Pamätajme si, že všetko, čo v živote robíme zle, je naša chyba, naša vina. Všetko, čo robíme dobre, je Jeho, čiže Božia zásluha. Sami pred sebou sa musíme mať na pozore. Pokým si uvedomujeme vlastnú nedokonalosť, tak sme na najlepšej ceste k múdrosti a spravodlivosti, ktorú dáva len Boh. Pozrime sa ako sa Božím slovom živil prorok Jeremiáš:

Keď sa vyskytli Tvoje slová, zjedol som ich, Tvoje slová boli mi radosťou a útechou môjmu srdcu. Veď Tvoje meno nosím, ó Hospodine, Bože mocností. (Jeremiáš 15:16)

Jeremiáš zjedol, čiže požil Božie slová akonáhle sa objavili. Máme rovnaký hlad? Lačnieme a žíznime po spravodlivých Božích slovách? Ak nelačnieme, tak sme asi duchovne nevynosili detské topánky, ale pozor, možno že vôbec nie sme Božími deťmi. Samospravedlivého človeka trvalo neuspokojí žiadne svetské bohatstvo ani osobné šťastie a úspech. Jedného dňa príde súd. Na druhej strane, spravodlivý - ten, ktorý lačnie, tomu bude sladká aj ťažká osobná tragédia. Lačnému po spravodlivosti zosladne čokoľvek, pretože sladí Kristom nie sebou. Skutočného Božieho človeka lačnejúceho po spravodlivosti spoznáme tak, že keď Boh naň dopustí osobnú katastrofu, smrť najbližších alebo majetkovú ujmu, bude Bohom naplnený a uspokojený, napriek tomu, že ho bolí celé telo i duša. Niektorí kresťania sú šťastní len keď sa im darí. Keď sa nedarí, sú maloverní. Božia blaženosť nie je ničím podmienená. Svetské šťastie je podmienené svetskými hodnotami. Životné skúšky môžu byť sladké ako dobré dni, pretože ich ovláda Boh a pracuje na nás, aby nás zdokonalil podľa svojej zvrchovanej vôle. Hladný nechce polievku a nový oblek. Smädný nechce vodu a topánky. Podobne aj my, ktorí lačnieme po spravodlivosti, chceme len Krista. Nie Krista a bohatstvo, prosperitu, šťastie, úspech, obľúbenosť a zdravie. Ani nechceme Krista a svoj hriech - klamstvo, podvádzanie, smilstvo, žiadostivosť a podobne. Kristus je pre kresťana životodárny chlieb a voda. Všetko ostatné, ak to zapadá do Jeho zvrchovaného plánu, nám bude pridané. Nie preto, že to chceme my, ale preto, že to chce On.