6. Lační - Zhrnutie

Zaoberáme sa Ježišovou kázňou na vrchu, čiže piatou kapitolou Matúšovho evanjelia. Tento neformálny výklad Písma by mal pomôcť v otázkach spasenia a v praktickom kresťanskom živote každému z nás. V minulých reláciách sme prebrali štyri blahoslavenstvá Ježišovej kázne na vrchu. Pripomeňme si ich:

Prvé blahoslavenstvo je poznanie osobnej chudoby v duchu. Povedali sme si, že prirodzený, aj ten najlepší človek, je vo svetle Božieho Písma hriešnik, ktorý nemá vôbec nič, čo by mohol Bohu ponúknuť. Jedinou nádejou je vydať svoj život na milosť Božej premene.

Druhé blahoslavenstvo znamená, že Božím slovom oslovený človek nemôže byť spokojný so svojou mierou spravodlivosti. Toto poznanie by malo vyvolať hlboké pokánie. Plač a slzy ako hrach sa rinú (stekajú) po lícach tých, ktorí poznajú svoju hriešnosť.

Tretie blahoslavenstvo je poznanie veriaceho, že nemôže byť hrdý na svoje schopnosti a pyšný na to, ako dodržuje desatoro alebo náboženské nariadenia. Pred svätým Bohom stojíme ticho. Všetko, čo máme, vrátane viery a dobrých skutkov, prichádza od Boha. Inak povedané, nastal koniec vlastného JA.

Štvrté blahoslavenstvo Božieho pôsobenia v nás vyvoláva hlad a smäd po spravodlivosti, po správnom spôsobe života. Až večný hlad a smäd po spravodlivosti prináša radosť v Pánovi.

Stručné zhrnutie nám odhaľuje, že prvé štyri blahoslavenstvá Ježišovej kázne sa dotýkajú každého jednotlivca na veľmi osobnej rovine.

Náboženstvo, s ktorým sa Ježiš stretával, keď chodil po tejto zemi, bolo subjektívne, rituálne, plytké a povrchné. Členovia židovskej náboženskej elity boli presvedčení, že sa stanú nielen občanmi Božieho kráľovstva, ale že budú mať vedúce postavenie v spoločnosti a namiesto toho, tento židovský Mesiáš, odhalil podstatu ich istoty:

Beda vám, zákonníci a farizeji-pokrytci, že sa podobáte obieleným hrobom, ktoré sa zvonku zdajú krásnymi, ale vnútri sú plné umrlčích kostí a všelijakej nečistoty.(Matúš 23:27)

Ježiš Židom systematicky nabúraval ich komplikovaný systém náboženských skutkov. Inými slovami im povedal: Namáhate sa zbytočne. Podobne tvrdo vystupoval predchodca Krista, Ján Krstiteľ. Ani Ježiš ani Ján Krstiteľ svojich poslucháčov nepotešili. Keď Ján Krstiteľ videl, že mnoho farizejov a sadukajov prichádza na krst, vmietol im do tváre nepríjemnú skutočnosť:

Keď však videli, že mnohí z farizejov a sadukajov prichádzajú na krst, povedal im: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu? Vydávajte teda ovocie hodné pokánia. A nemyslite, že si môžete povedať: Veď máme otca Abraháma! Lebo hovorím vám, že Boh z týchto kameňov môže vzbudiť deti Abrahámovi. (Matúš 3:7-9)

Ján Krstiteľ im vlastne povedal, že ich náboženská a pokrvná príslušnosť k Abrahámovi, čiže k etnickým Židom, nie je zárukou pravej viery a spásy. Jánove ani Ježišove kázanie židovskí vodcovia nemohli zniesť. Oboje ich totiž vylučovalo z duchovného Abrahámovho synovstva. Biblická definícia pravého synovstva znie takto:

Vedzte teda, že tí, čo sú z viery, sú synovia Abrahámovi! Keďže Písmo predvídalo, že Boh z viery ospravedlňuje pohanov, vopred oznámilo Abrahámovi radostnú zvesť: V tebe budú požehnané všetky národy. Tým, ktorí sú z viery, sa teda dostáva požehnanie s veriacim Abrahámom. (list Galatským 3:7-9)

Ján Krstiteľ aj Ježiš vylúčili väčšinu nábožensky zanietených židovských osobností z pravého Abrahámovho synovstva. Synom Abraháma teda nebol každý etnický Žid, ale len ľudia viery, čiže tí, ktorí patria Ježišovi Kristovi, bez ohľadu na národnosť. Ján Krstiteľ zasadil židovským vodcom ťažké rany. Zamyslime sa nad tým, ako pokračoval:

A nemyslite, že si môžete povedať: Veď máme otca Abraháma! Lebo hovorím vám, že Boh z týchto kameňov môže vzbudiť deti Abrahámovi. Ale sekera je už priložená na korene stromov; každý strom teda, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale Ten, ktorý prichádza za mnou, je mocnejší ako ja; nie som hoden niesť Mu sandále; On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a svoju pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni. (Matúš 3:9-12)

Ján Krstiteľ tu hovorí o súdnom dni, o spálení pliev. Každý etnický Žid, ktorý sa spoliehal na vonkajšiu formu svojho náboženstva, bol vyťatý Božou sekerou. Ježiš stavia pred samospravodlivých a na seba sústredených ľudí, ktorí Ho (okrem Jeho učeníkov) tiež počúvali to, na čom skutočne záleží, čo sa naozaj počíta. Je to to, čo je vo vnútri ľudského srdca, nie to, čo vidíme zvonka. Ježiš odmietol všetky súkromné zásluhy a snahy. Šiel priamo k jadru veci. Iste, Pán Ježiš Kristus sa zaujíma o vonkajšie prejavy ľudí, ale vždy skúma a odhaľuje vnútorné pohnútky a motívy, ktoré následne vonkajšie viditeľné správanie riadia. Vnútorné postoje srdca vždy ponesú ovocie správneho správania, správneho spôsobu života, čiže vonkajšej spravodlivosti. Samotné viditeľné jednanie môže klamať. Navonok správne vyzerajúce správanie, pokým nevyviera z reálnej pokory vnútorného človeka, je obyčajná povinnosť a zákonníctvo. Práve taká bola väčšina Ježišových poslucháčov. A pretože videl do ich vnútra, boli rozhnevaní. Pred očami sa im rúcal systém náboženských, osobných, mravných i profesionálnych hodnôt. Ježišove slová dnes usvedčujú aj nás. Kresťanstvo nie je maska, či omietka, alebo obielená stena. Kresťanstvo to nie je nová fasáda. Kresťanská viera je premena vnútorného človeka. Kresťan neovláda svoje kresťanstvo; naopak kresťan je ovládaný kresťanstvom, ktoré produkuje zdravé ovocie. Cesta nevedie od človeka k Bohu, ale od Boha k človeku. Preto Boh nevzhliadal s potešením na krv obetných zvierat, ak s Ním nebolo zmierené srdce ľudí. To potvrdzujú nasledujúce varovné slová skutkárom a zákonníkom:

Nenávidím, zavrhujem vaše sviatky, neznášam vôňu vašich zhromaždení. Keď mi prinášate spaľované obete, vo vašich daroch nemám záľubu, na obete spoločenstva z vašich tučných zvierat sa nepozriem. Preč odo mňa s hlukom vašich piesní! Nechcem počuť hudbu tvojich hárf! Ale nech sa právo valí ako vody a spravodlivosť ako stály potok! (Ámos 5:21-24)

Nikomu nepomohlo náboženské postavenie ani pokrvná príslušnosť. Tak ani dnes nestačí, narodiť sa do veriacej rodiny. Ku spáse nestačí to, že sme boli v detstve pokrstení, že sme mali svadbu v kostole, alebo cirkevný pohreb. Ľudia, ktorí vkladajú nádej do vonkajších náboženských rituálov, nie sú vnútorne premenení. Každý človek, pokým nie je Bohom povolaný prostredníctvom kázaného evanjelia, je mŕtvy:

Tak naplnil aj vás, mŕtvych pre vlastné prestúpenie a hriechy, v ktorých ste kedysi žili primerane veku tohto sveta, podľa kniežaťa mocností vzduchu, ducha pôsobiaceho teraz v neposlušných synoch. Medzi nimi sme aj my všetci žili kedysi podľa žiadostí svojho tela, vykonávali vôľu tela a myšlienok a boli sme od prírody deťmi hnevu ako aj ostatní. (list Efezským 2:1-3)

Len znovuzrodený človek si je vedomý tejto pravdy a svojím životom žije svoju vieru a prináša ovocie. Ako sme už dnes počuli - každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia na oheň. To nie sú len prázdne slová. Pozorne počúvajme:

Ježiš odpovedal, že prvé je toto: Počuj, Izrael! Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily. Druhé je toto: Milovať budeš blížneho ako seba samého. Nad tieto niet iného väčšieho prikázania. (Marek12:29-31)

Neberme otázky viery a životných postojov na ľahkú váhu. Ježiš požaduje správny spôsob života, ale zdôrazňuje, že musí vychádzať zo správnych motívov. Na prvom mieste je najdôležitejšie prikázanie - miluj svojho Boha, z celého srdca a z celej duše, z celej mysle a z celej sily. Ako ste na tom vy, milí čitatelia? Platí o vás v otázkach viery a kresťanského života - trochu sem a trochu tam, alebo ste vydali Pánovi celé svoje srdce, celú myseľ a celú dušu?