1. Milosrdní

V minulej relácii sme zhrnuli prvé štyri blahoslavenstvá Ježišovej kázne na vrchu. Stručne si ich zopakujme: prebrali sme chudobu v duchu, krotkosť, žalosť a hlad po spravodlivosti. Skúsme sa na prvé štyri blahoslavenstvá pozrieť ešte raz, aby sme videli ako sa premietajú do každodenného života veriacich. Menované blahoslavenstvá sa týkajú predovšetkým vnútorného človeka, ale prejavujú sa aj navonok. A vonkajší, čiže viditeľný postoj k životu bude stredobodom nášho výkladu a pozornosti. V budúcich reláciách uvidíme, že:

Chudoba v duchu sa prejavuje milosrdnosťou.

Plač a pokánie sa prejavuje čistotou srdca.

Krotkosť sa prejavuje šírením pokoja.

Hlad po Božej spravodlivosti sa prejavuje prenasledovaním veriacich.

Ďalšia štvorica blahoslavenstiev je milosrdnosť, čistota srdca, šírenie pokoja a prenasledovanie. To sú základné charakteristiky kresťanského života, ktoré sú podstatou viditeľného života všetkých veriacich. Stručne si predstavíme jednotlivé blahoslavenstvá:

... Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dôjdu. (Matúš 5:7)

Prvé blahoslavenstvo, ktoré sa prejavuje navonok, je milosrdnosť a z nej vyplývajúce milosrdenstvo. Pripomeňme si, že milosrdenstvo je prejavom chudoby v duchu. Keď spoznáme skutočný stav svojho ducha, keď si uvedomíme, že sme boli duchovne mŕtvi, že sme chudobní v duchu, tak cítime nielen súcit, ale prejavujeme lásku a trpezlivosť k blížnym. Ten, kto si uvedomuje, ako veľa mu bolo odpustené, nepozerá sa na ostatných s opovrhnutím, ale so súcitom a porozumením. Hriech druhých nám pripomína vlastný boj s hriechom a vlastnú potrebu odpustenia. Vedomie vlastnej nedokonalosti a Božej milosti, vedie nielen k ochote, ale aj potrebe pomáhať niesť bremená druhých.

Druhé blahoslavenstvo, ktoré je navonok viditeľné, je čistota srdca:

... Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia. (Matúš 5:8)

Čistota srdca je tiež ovocím a prejavom chudoby v duchu. Len znovuzrodený človek, ktorý trúchli a plače nad svojím hriechom, obmýva svoje nové srdce slzami pokánia a obracia sa od svetského života k Bohu a blížnym. Biblická diagnostika nám v Matúšovi 15:19 pripomína:

Srdce prirodzeného človeka, ktorý nemá nové srdce a žije podľa seba, nepozná pokánie a hriech je jeho každodenným sprievodcom, nech robí čokoľvek. Jeho srdce zostáva kamenné. Čistota srdca je obrazom nášho vzťahu k Bohu. Kde nesídli Boh, tam sídli hriech. Prejavy a skutky čistého srdca sú viditeľné.

Tretie blahoslavenstvo, ktoré je navonok viditeľné je pôsobenie pokoja - mierotvorba:

... Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj, lebo synmi Božími oni budú sa volať. (Matúš 5:9)

Byť mierotvorcom a pôsobiť pokoj je ovocím Božieho ducha v nás. Ten, kto miluje Boha celým svojím srdcom, mysľou a silou, sa stíši pred Bohom a už nemyslí len na seba. Posol pokoja hlása dobrú zvesť evanjelia, zmierňuje napätie v medziľudských vzťahoch, hľadá praktické riešenia obtiažnych situácií, udržuje komunikáciu tam, kde viazne. Vnútorný pokoj a dôvera v Boha, ktorý všetko riadi, prináša pokoj a mier navonok nielen v osobnom živote, ale aj v životoch mnohých. Je to Boží pokoj, ktorý poznajú iba Božie deti. V každom prípade ide o osobné a aktívne nasadenie. Preto je nositeľ Božieho pokoja nazývaný Božím synom.

Štvrté blahoslavenstvo, ktoré je viditeľné je byť prenasledovaný:

... Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské. (Matúš 5:10)

Byť prenasledovaný je ovocím hladu a smädu po spravodlivom živote. Prenasledovanie môže mať mnoho foriem. Väčšina z nás nepoznala a nepozná prenasledovanie, keď ide o život. Patríme ku krajinám, kde máme náboženskú slobodu. Ale to neznamená, že náš život bude bez prenasledovania. Už len to, že všetci žijeme v hriešnom svete a nechceme a nemôžeme sa s ním stotožniť, môže spôsobiť, že budeme odmietnutí spoločenskou väčšinou. A nielen to, môžeme byť odmietnutí aj vlastnou rodinou. V krajinách, kde nie je prenasledovanie, sa prejavuje vlažnosť veriacich. Komu neide o život, nepociťuje nebezpečenstvo. Ale ak skutočne lačnieme po Božej spravodlivosti, budeme ochotní pre Krista a Božiu pravdu niečo obetovať a trpieť.

Po tomto úvode sa bližšie pozrime, čo to znamená byť milosrdný? Židia prvého storočia, bez toho, aby si to pripustili, boli rovnako nemilosrdní ako pohanskí Rimania. Židia boli pyšní, sebeckí, samospravodliví a odsudzujúci. Rímsky svet nepoznal zmysel milosrdenstva. Ak sa rímskemu občanovi z akéhokoľvek dôvodu znepáčil otrok, mohol ho kedykoľvek zabiť, pretože s majetkom sa zaobchádzalo bez právnych následkov. To isté mohol urobiť aj so svojou ženou. Milosrdenstvo bolo považované za slabosť ducha a chorobu mysle. Keď sa narodilo dieťa, otec mal právo, ktoré sa nazývalo patria potestas. Otec rozhodol o tom, či dieťa bude žiť. Keď sa mu fyzicky pozdávalo, vyzeralo zdravo a silno, zdvihol palec a dieťa zostalo žiť. Keď sa mu z akéhokoľvek dôvodu nepáčilo, ukázal palcom k zemi a dieťa bolo utopené. Dnes o živote ešte nenarodeného dieťaťa nerozhodujú otcovia, ale matky, lekári a spoločnosť, ktorým je milosrdenstvo k nemocným a bezbranným často úplne cudzie. Dnes má matka právo myslieť predovšetkým na seba a bezbožný lekár prestáva liečiť a pomáhať. Miesto toho poskytuje servis, ktorý umožňuje nemilosrdný zákon. A tak, ako sa dnes v bezbožnej spoločnosti nedočká milosrdenstva bezbranné dieťa, nedočká sa v blízkej budúcnosti zmilovania ani bezbranný starec. O kvalite života budú rozhodovať iní - síce s požehnaním zákona, ale bez Božieho požehnania. Bezbožný pohanský svet bol, je a bude nemilosrdný. Oslavuje mladosť, krásu, bohatstvo, odvahu a moc.

Na milosrdenstvo sa svet pozeral vždy zvrchu. Potom sa objavil Boží syn, ktorý obrátil pohanské i náboženské myslenie hore nohami. V celej Rímskej ríši nebol nikto milosrdnejší než Syn človeka, Ježiš. Uzdravoval chorých, slepých, hluchých, chromých a nemých. Bol milosrdný k hriešnikom, vyberačom daní, prostitútkam, zhýralcom a opilcom. Privlastnil si ich milosrdnou láskou a uviedol ich do svojho Kráľovstva. Osamelým dával seba, zhromažďoval k sebe deti. Oživil aj mŕtvych. Napriek tomu aj priami svedkovia milosrdných skutkov a zázrakov Božieho syna, náboženská elita vtedajšej spoločnosti, podpichovali Ježišových učeníkov práve preto, že preukazoval milosrdenstvo hriešnikom:

... Keď zákonníci zo skupiny farizejov videli, že je s hriešnikmi a colníkmi, povedali Jeho učeníkom: Prečo je s colníkmi a hriešnikmi? (Marek 2:16)

Ježiš rozdal najviac milosrdenstva a zožal od ľudí najmenej vďačnosti. Dva nemilosrdné systémy, rímsky (čiže pohanský) a židovský (čiže náboženský), sa spojili, aby Ho zabili.

Keď Ježiš hovoril o milosrdenstve, určite nemal na mysli nejakú ľudskú vlastnosť. Ak je niekto presvedčený, že príčinou zla vo svete je sociálna nespravodlivosť a pravdu majú humanisti, mýli sa. Príčinou zla je ľudské srdce. Vo svete neplatí, že keď budeme láskaví, dobrí a milosrdní, ostatní ľudia budú na nás tiež dobrí, láskaví a milosrdní. Nezavrhujem slušné správanie a láskavosť. Určite to stojí za námahu, ale kde nie je chudoba v duchu, tam vládne neľútostný boj, sebectvo a oportunizmus. Akékoľvek ľudské milosrdenstvo je s Božím milosrdenstvom neporovnateľné. Keby milosrdenstvo človeka plodilo milosrdenstvo ostatných, tak by Ježiš Kristus by nebol nikdy ukrižovaný. Kristova smrť, táto zdanlivá porážka, je ukážka najväčšieho víťazstva Božej lásky a spravodlivosti. Blahoslavenstvá Ježišovej kázne na vrchu, nie sú veľkou výzvou pre svet, ale predovšetkým pre vyvolené Božie deti a synov. Pán Ježiš Kristus hovoril svojim učeníkom: Buď milosrdný k ľuďom a Boh bude milosrdný k tebe. A to je veľký rozdiel. Milosrdní budú blahoslavení nie preto, že dôjdu milosrdenstva a uznania u ľudí, ale sú blahoslavení preto, že dôjdu milosrdenstva u Boha. Držme sa Božieho slova, aby sme boli milosrdní nositelia Božieho pokoja a dobrých skutkov, ktoré budú oslavovať nášho Pána, Ježiša Krista.